Čo odo mňa chcú? Vravel si Miroslav Bilík, keď ho v Tchaj-peji zastavila bezpečnostná kontrola a zavalila ho smršťou anglických slov. Pozeral na nich ako teľa na nové vráta. Nerozumel. No problém nebol iba v tom, že neovládal cudzí jazyk, ale aj v tom, že je nepočujúci. Pre nich je pobyt v cudzine o čosi náročnejší.

„Nahnevalo ma, že som nevedel, čo odo mňa chcú. Nakoniec vysvitlo, že som mal vypustiť vzduch z kolies bicykla,“ vysvetľuje Bilík. Aby sa táto situácia nezopakovala, začal študovať angličtinu.

Domáca úloha

Prísť na kurz angličtiny pre nepočujúcich je pre počujúceho ako prvýkrát šoférovať auto. Človek nevie, čo sa bude diať, ani ako má reagovať, má len nejasné predstavy. Nakoniec sa kurz javí omnoho prirodzenejší ako prvé naštartovanie vozidla.

„Bohajeho,“ odpovie Miroslav Bilík na otázku, či má spravenú domácu úlohu. Jeho slovenčina je vďaka čiastočnej strate sluchu dostatočne rozvinutá aj v hovorenom slove.

„Úlohy si treba robiť, aby sa vám slovíčka lepšie uložili v pamäti,“ pokračuje lektorka Terézia Grešnerová a hovorené slovo doplní posunkami.

Miroslav sa nebráni, lektorka má pravdu. Ukáže na hlavu a potom na hodinky. Vraj vie, len nemal čas. V tom ho prerušia ďalší študenti a začnú ukazovať a hovoriť, ako úlohu vypracovali oni. Niekto vie povedať celé slovo, iný len časť.

„Šenk, še, sen, senk, sent,“ znie pri kontrole prekladu vety On poslal list.

Učia sa kvôli sebe i deťom

Podobne prebieha celá hodina. Cieľom je rozumieť angličtine pri čítaní. O rozprávanie nejde, na to nepočujúci využívajú univerzálny posunkový jazyk. Učili sa ho rovnako ako slovenské posunky.

Keď teda idú nepočujúci do zahraničia, využívajú tri jazyky. Medzi sebou sa rozprávajú vlastnými posunkami, s cudzincami univerzálnym jazykom a texty z angličtiny si prekladajú jazykom počujúcich.

Spolu s Miroslavom sa minulý rok na kurz prihlásilo ďalších 63 záujemcov. V prvom ročníku vybrali tridsiatich štyroch, dokončili ho dvadsiati štyria. Na pokročilej úrovni v tomto roku pokračuje viac ako polovica z nich.

Motivácie využiť kurz Nadačného fondu Telekom pri nadácii Pontis sú rôzne. Katarína Foltýnová sa rozhodla sedieť dve hodiny týždenne v školských laviciach kvôli synovi.

„Chcela som sa s ním učiť angličtinu a rozumieť tomu, čo preberajú. Sama by som to nepochopila alebo by som si musela všetko vyhľadávať. Takto je to ľahšie,“ ozrejmuje.

Katarína aj Miroslav chodia na kurz samostatne. V triede sú však aj dvojice manželov. Keď preberali novú slovnú zásobu o tom, ako niekomu povedať: mám ťa rád, spozorneli oba páry. Hneď si to aj vyskúšali.

Krik v posunkoch

Základom pri učení sa je pozorné sledovanie lektorky. Čo nedokážu odpočuť, dokážu odzerať z pier. A čo neodčítajú z pier, dozvedia sa cez posunky.

Keď im ujdú všetky tri možnosti, ostáva ešte spýtať sa spolusediaceho. Takto môžu naraz prebiehať viaceré diskusie bez toho, aby sa študenti vzájomne vyrušovali. No ak chce niekto zakričať posunkom, dozvedia sa o tom všetci. Stačí sa naplno zahnať a silno buchnúť spolusediaceho.

„Tresk!“ udrie Katarína po pleci Miroslava. Nikto nevie, čo sa deje, ale rozosmeje to všetkých.

Veľké gestá používajú aj vtedy, keď chcú niekoho osloviť. Zakričať nepomáha, lepšie je kývať rukou čo najbližšie pred tvárou. Lektorka takto kýva vždy, keď niekoho volá k tabuli.

Študenti chodia jeden za druhým prekladať vety. Najväčší problém im robia slová ako ja, mne, môj, mojim a podobné kombinácie. Je náročné rozhodnúť sa, kedy použiť anglické I, kedy My, prípadne Me, pretože v posunkovom jazyku stačí ukázať na seba a je to jasné.

Terézia Grešnerová s podobnými rozdielmi problém nemá. Vyštudovala špeciálnu pedagogiku a v posunkovom jazyku učí geografiu a telesnú výchovu na Základnej škole pre deti a žiakov so sluchovým postihnutím na Drotárskej ceste v Bratislave.

„Keď ma oslovila Nadácia Pontis, neváhala som. Predtým som s dospelými nepočujúcimi nepracovala, bola to pre mňa nová skúsenosť. Dnes už viem, že s dospelými je to jednoduchšie. Sú pozornejší a nemusím posunkovať doslovne. Veľa dokážu vyčítať z kontextu a domyslieť si,“ hovorí.

Účastníci kurzu sa zhodujú, že v angličtine chcú pokračovať aj po jeho skončení. „Chceme sa vedieť dorozumieť v zahraničí a zlepšovať sa aj v práci. To sa bez cudzieho jazyka takmer nedalo.“