Egyptológ Miroslav Bárta sa už desať rokov zaoberá vzťahom človeka a krajiny v staroveku a vývojom a kolapsom civilizácií. Pôsobí na Karlovej univerzite v Prahe a  spoločne s M. Kovářom je autorom vedeckého bestselleru Kolaps a Regenerácia: Cesty civilizácií a kultúr. Na základe svojich poznatkov vytvára paralely medzi civilizáciou v starovekom Egypte a súčasnosťou. Vo svojich úvahách predpovedá, ako naša spoločnosť môže skolabovať a skončiť.Opýtali sme sa ho, čo by kolaps našej civilizácie znamenal a čo s tým môžeme urobiť. Ak sa chcete dozvedieť viac, príďte 28. mája do Bratislavy na stredoeurópsku konferenciu o zodpovednom podnikaní CEE CSR Summit 2015 a opýtajte sa ho sami.

Kolaps civilizácie vo vašom ponímaní nepredstavuje úplný a definitívny koniec. Považujete ho za zánik doterajšieho systému a postupné budovanie nového. Tvrdíte, že súčasná spoločnosť stojí na pokraji takéhoto kolapsu. Aký dopad môže mať na bežných ľudí, spoločnosť a na firmy?

Ak je moja hypotéza správna, bude to predovšetkým výzva a príležitosť. Podľa mojej predstavy by mohlo hypoteticky dôjsť k zoštíhleniu globálneho trhu, posilneniu vplyvu miestnych skupín a lokálnych riešení. Na tento trend už pomaly reaguje aj legislatíva EÚ zaoberajúca sa tzv. konceptom subsidiarity posilňujúcim postavenie jednotlivých regiónov. Hlavnú úlohu v odkrývaní anatómie týchto procesov hrajú logicky spoločenské vedy. Väčšina dnešných kríz má totiž pôvod v oblasti náboženstva, kultúry, histórie či sociálnych podmienok. Pokiaľ im neporozumieme, nepochopíme ich, nemôžeme na ne ani reagovať a úspešne ich riešiť.  

Je jednou z odpovedí nástup obehovej ekonomiky, ktorá kladie dôraz na to, aby sme výrobky na konci ich životnosti nevyhadzovali, ale aby sa repasovali, recyklovali, alebo aby sa z nich vyrobili nové produkty? Čaká nás výraznejšia transformácia?

Podľa môjho laického názoru je paradigma nespútaného konzumu, ktorý nerešpektuje zákon zachovania energie a fakt, že všetky zdroje sú limitované, všeobecne škodlivá. Kľúčom k posunu vpred je skutočná politika dbajúca na zvyšovanie vzdelanosti. To dnes úplne absentuje. Významnú úlohu tu hrá aj základný výskum, ktorý je alfou a omegou modernej vyspelej spoločnosti. Podľa mňa je jedinou zárukou nachádzania nových zdrojov energie a materiálov.

Kolapsy civilizácií väčšinou sprevádzajú aj vonkajšie krízy ako napríklad prírodné katastrofy, výrazná zmena klímy alebo vlny migrácií národov z oblastí, ktoré sa stali nehostinnými pre život. Klimatická zmena podľa vás viedla napríklad k Arabskej jari vo viacerých krajinách severnej Afriky a Blízkeho Východu. Konkrétne išlo o nárast sociálneho napätia vyvolaného nedostatkom obilia, ktorý bol zapríčinený suchom a požiarmi z tepla v Rusku. Je podľa vás možné kolaps odvrátiť znižovaním nášho dopadu na životné prostredie?

Nie, nie je. Samotný kolaps nepredstavuje nič iné než rýchlu stratu zložitosti systému, zánik doterajších riadiacich štruktúr a postupný vznik nových. Na tomto procese je najhorší práve prechod medzi starým a novým stavom. Ako príklady nám poslúžia roky 1914, 1938, 1989. Čo môžeme urobiť, je sa na určité krízové obdobia pripraviť v tom zmysle, že sa budeme snažiť, aby systém, v ktorom žijeme a ktorý spoluvytvárame, bol robustný, funkčný a nebol prerastený nezmyslami. To však v súčasnosti neplatí, čoho jednoznačným dôkazom je vetokratický princíp, ktorým sa systém úspešne bráni akýmkoľvek pozitívnym zmenám. V takom prípade je eventuálny kolaps veľmi pozitívny, pretože rozkladá nefunkčné systémy a umožňuje ich reštart.