http://www.rodinka.sk/index.php?id=593628

Okrem svojej práce má rada empatických ľudí so zmyslom pre humor, miluje facebook, Žbirku, film Pretty Woman, rada cestuje, chodí na rockové koncerty, volejbalové zápasy a číta výhradne knihy, ktoré majú dobrý koniec. Nemá rada prvoplánové výhovorky bez vtipu, keď sa veci príliš dramatizujú, keď sa povýši čokoľvek nad vzťahy medzi ľuďmi, neznáša žehlenie a filmy s Budom Spencerom. Inak berie všetko ako súčasť života. Základná škola Bošany sa vďaka prebiehajúcemu projektu Notebook pre každého žiaka objavuje častejšie v médiách. Našli ste odvahu skúsiť učiť v triede II. stupňa ZŠ, kde má každý žiak notebook.

Skúsenosti, dobré aj zlé, ponúkate ďalším odvážnym školám. V máji ste sa dokonca vybrali do Afriky učiť kenských učiteľov používať moderné technológie. Kde sa zrodil tento nápad?

Tam, kde sa za posledné desaťročie zrodilo najviac nápadov na modernizáciu školstva – u Romana Baranoviča. Ten mal na starosti edukačnú časť celého projektu, ktorý koordinovala Nadácia Pontis. Začiatkom januára sme dostali e-mail, ktorý nám zmenil život: „Bolo by pre Vašu školu zaujímavé stať sa partnerom v pripravovanom kenskom projekte?” Vtedy sme vedeli len to, že naši učitelia pôjdu v máji učiť tamojších učiteľov používať technológie na vyučovaní. Nebrali sme to celkom vážne. Varujem všetkých čitateľov DOBREJ ŠKOLY, ktorí dostanú podobný e-mail s ponukou, ktorá bude vyzerať na prvý pohľad ako sci-fi, aby ju nebrali na ľahkú váhu!

Rozhodli ste sa rýchlo? Nebáli ste sa ísť do neznámej Afriky?

Rozhodnúť sme sa mali z jedného dňa na druhý. Ivanka Mikulová neváhala ani minútu. Evka Hradiská si pozrela na internete nejaké videá a fotky z Kene a rozhodla sa, že to určite nie je dobrodružstvo pre ňu. A mala pravdu. Keď sa nám v buši motali pod nohami veľké jašterice, v okolí húkali hyeny, napájadlo slonov bolo len pár krokov od stanov a riešili sme, či daný druh škorpióna je jedovatý, vždy sme si na Evku spomenuli. Ja a Janka Valachová sme dostali doma požehnanie, a tak sa zrodil pracovný tím: tri učiteľky z Bošian, Roman Baranovič (Microsoft) aJakub Šimek (Pontis).

S akými očakávaniami a obavami ste cestovali?

Na začiatku príprav cesty prevládali myšlienky na dobrodružstvo, exotiku. No na konci sme všetci veľmi zodpovedne a intenzívne pripravovali materiály, písali prípravy, strihali inštruktážne videá, zdokonaľovali sa v angličtine. Žiaci nám požičali pršiplášte a nakreslili výkresy pre kenské deti. Kolegovia pripravili video o škole, Janka nakúpila nejaké lieky a hlavne darčeky a sladkosti pre deti. Tých sme brali za celý kufor. Počas cesty to bolo najmä o zodpovednosti – reprezentovali sme Slovensko, školu. 
Cestou tam sme sa učili swahilské slovíčka. Viete, ktoré sme používali najčastejšie? Hakuna matata (no problem).

Z cesty ste písali správy na Facebooku. Kto sledoval vaše kroky?

Boli sme radi, že na škole mali elektrinu a internet. Škola, v ktorej sme pôsobili, sa nachádza v jednej z najchudobnejších častí Kene. Elektrinu si v dedine mohol dovoliť málokto. Internet išiel slabo, no Facebook fungoval najlepšie. Kto mal šťastie, tomu sa podarilo odoslať správu domov. Sledovali nás aj žiaci, kolegovia, rodiny. Všetci nás podporovali a boli sme vďační za každú správičku. Písali nám aj ľudia z Bošian, s ktorými si bežne doma nepíšeme, ani sa nestretávame. Boli sme tam práve v období, keď u nás boli záplavy. Posielali nám fotky rieky, ktorá sa už-už išla vyliať. V Keni bola núdza o každú kvapku vody. Ženy ju v sudoch nosili na hlavách dlhé vzdialenosti do chatrčí.

Aké boli reakcie ľudí na vašu cestu?

Boli zvedaví, dojatí z nášho rozprávania. Veľa sa vypytovali. Iba raz som sa stretla s negatívnou reakciou, a to od poslucháčov v živom vysielaní SRo v relácii Nočná pyramída.

Sú učitelia v Keni iní ako tí naši?

Áno, sú. Viem to porovnať, pretože robím školenia pre učiteľov aj na Slovensku. Keňania sú aktívnejší, smelší, sú viac v pohode. Všetci si hneď chceli všetko vyskúšať, pripravovali si do rána texty, aby na druhý deň stihli viac. Pekne sa obliekajú, sú milí, inteligentní, pohostinní, ale trochu príliš urečnení. Keď som ich požiadala o vyjadrenie na kameru, tak mi nestačila batéria. V Keni žijú trochu inak ako my. Nie sú takí stresovaní časom, neponáhľajú sa a veľa sa smejú.

Z Afriky sa ale vráťme do Bošian. Ste prvá slovenská škola, ktorá na II. stupni ZŠ skúsila pracovať s „notebookovými” žiakmi. Ako to zmenilo atmosféru v škole?

V začiatkoch projektu som pri komunikácii s učiteľmi urobila niekoľko chýb. V snahe motivovať ich som často chválila tých úspešných. Tí nepriamo zapojení to mohli právom považovať za odsunutie do ústrania. Nebolo to však tak. Vážim si nielen IKT pozitívnych učiteľov, ale aj ostatných, ktorí to so žiakmi vedia inak. Atmosféru v zborovni ovplyvnili aj časté mediálne návštevy. V začiatkoch, keď sme sa všetci s novými technológiami len zoznamovali, sme sa riadne zapotili, aby sme zvládli nápor novinárov. Učitelia boli zlatí a som im za to vďačná. Teraz je to už iné, štandardné. Vzájomne sa inšpirujú, pomáhajú si, zdravo provokujú a to ich posúva ďalej. Ak idú niekam na školenie, sú radi, že všetko vedia.

Keby si sa mala znova rozhodnúť ísť do projektu, urobila by si to?
Jasné, že áno. Notebooky vniesli do školy život po každej stránke. Učitelia preniesli svoje skúsenosti z notebookovej triedy aj do ostatných. Nielen žiakom, ale aj učiteľom sa zdá škola zábavnejšia. Kto iný ako škola by mal ukázať žiakom, že počítače a internet nie sú iba na zábavu? To, čo v súčasnosti robia v oblasti IKT a sociálnych sietí inovatívni učitelia na slovenských školách, by oveľa viac znieslo označenie „reforma školstva” než tá papierová. Používanie notebookov si vyžiadalo stanovenie nových pravidiel.

Na čo by sa mali pripraviť ďalšie školy, ktoré by ich chceli využívať na hodinách?

Zatiaľ postačí, ak budú všetci pozitívne naladení, ak budú učitelia slušne ovládať počítače, techniku, stanovia si spolu so žiakmi pravidlá, ak budú spolu komunikovať a navzájom si vymieňať skúsenosti. Mali by sa zaoberať zmenou prístupu k vyučovaniu. Je to však dlhá cesta a aj my sme ešte iba na začiatku.

Ako ste na škole reagovali na reformu? Vytvorili ste si v rámci školského vzdelávacieho programu nejaký zaujímavý predmet?

Naša škola na reformu nezareagovala ako iné školy tvorbou nových predmetov. Dokonca aj počty hodín sú u nás skoro rovnaké ako pred reformou. Jedinú výnimku tvoria angličtina a informatika – tie učíme už od prvého ročníka. Sústreďujeme sa skôr na spôsob vyučovania. Využívame vzdelávacie zdroje z internetu a učitelia pre žiakov pripravujú množstvo digitálnych i papierových materiálov a veľa zaujímavých aktivít.

Väčšina učiteľov sa sťažuje, že im reforma priniesla množstvo byrokracie. Kto by mal učiteľov ochrániť od zbytočných nariadení? Ako to robíš ty?

S byrokraciou je to zlé. Ani neviem, na čo v škole nepotrebujeme plán. Vlastne, viem: na to, na čo máme koncepciu a stratégiu. Najhoršie sú tie materiály, ktoré sa nepáčili inšpekcii, ale nikto presne nevie, ako majú správne vyzerať. Na stránke Slovenskej komory učiteľov som prispela do zoznamu všetkých plánov svojím dielom. Spísala som zoznam všetkých činností, ktoré musí riaditeľ a učiteľ urobiť, navrhla som, aké dokumenty by sa dali zrušiť a poslala to kompetentným. No veľké nádeje si nerobím. Ak je už raz „lajstro” vymyslené, kto ho zruší?

 A tak keď ráno pôjdu žiaci na plaváreň, pozbierame od nich 70 informovaných súhlasov, 40 od žiakov, čo idú na exkurziu, 10 od žiakov, čo idú hrať volejbal. Balík papiera, hodiny prípravy tlačovín sú preč a to sa deň ešte ani poriadne nezačal. Pritom žiadny papier nezabráni úrazu. Hovorí sa, že s nástupom počítačov sa vytráca komunikácia face to face (zoči-voči). Nie je to tak, na príčine je byrokracia. My strčíme žiakovi do ruky papier pre rodiča, v ktorom citujeme zákony. Rodič ho podpíše a pošle späť alebo napíše do žiackej knižky ospravedlnenku a žiak nám ju strčí pod nos. Namiesto toho, aby doma porozprával rodičovi, kam idú na výlet, kedy sa vrátia alebo prečo nebol v škole. Vyrábame zo žiakov nesamostatných ľudí a rôzne koncepcie rozvoja kompetencií zostávajú iba na papieri.

Vnímaš sa viac ako manažérka alebo ako učiteľka?

Pred projektom som sa cítila viac ako manažérka. Asi 10 rokov pred riaditeľovaním som robila zástupkyňu pána riaditeľa Kušniera, ktorého by mali metodické centrá platiť zlatom, aby im vyškolil riaditeľov. V začiatkoch projektu som sa našla v učení viac ako predtým, učenie ma nadchlo. Teraz sa cítim vo vyváženej pozícii. Vychutnávam si rovnako manažérske aj učiteľské radosti (a starosti). Zhruba od júla sa zapájam aj do diskusií o školstve, dávam návrhy a podnety. Robím to aj preto, že súčasné ministerstvo školstva nás počúva, reaguje a ďakuje za naše názory.

Ktoré osobné vlastnosti ti pri tvojej funkcii pomáhajú a ktoré prekážajú?

Raz ma deviataci pri jednej recesii označili za „všade a všetko chápajúcu”. „Zožrala” som im viac, ako bolo nutné, a aj oni to vedeli. A čo mi prekáža? Určite zmysel pre detaily. Sama si idem na nervy, keď veľa času trávim vyšperkovaním nejakého diplomu, plagátu, videa. Ešte viac ma mrzí, keď mi prídu učitelia ukázať nejaký výtvor a mne padne do oka nejaká nepodstatná drobnosť, napríklad málinko krivý nadpis. Najradšej by som sa vtedy… Našťastie mám pri sebe zástupkyňu, ktorá mi vždy pripomenie, že ide o „úchylku”.

Akú pomoc potrebujú riaditelia škôl?

Ministerstvo by malo zrušiť okresy a kraje a ušetrené peniaze by mohli dať školám. Aj metodické centrá by sa mohli stať súkromnými – nech súťažia vo vzdelávacích aktivitách s ostatnými. Školy si zaplatia za kvalitné vzdelávanie pre svojich učiteľov, ak budú mať dostatok financií. 
Teraz je systém nespravodlivý: jedna škola si dá vyškoliť troch, iná desiatich učiteľov. Platíme to všetci nízkymi rozpočtami škôl. Od ministerstva potrebujem jasnejšiu legislatívu, zverejnenie všetkých formulárov na internete, viac právnej pomoci. Ministerstvo by mohlo zriadiť oddelenie, ktoré by formulovalo vzory pre interné predpisy škôl aj nepedagogického charakteru. Riaditelia nie sú právnici – to by sa nám žilo, keby sme sa nemuseli zapodievať paragrafmi.

Keby si mala neobmedzený rozpočet pre školu, ako by si rozdelila financie? Čo by si urobila pre školu ako prvé?

Všetko naraz (smiech). Dajte žene, ešte k tomu riaditeľke, peniaze. Platy, budova, zariadenie, chodby plné kožených sedačiek pre deti, notebookov, pingpongových stolov, laboratórnych súprav, mikroskopov, kníh, výkresov, pasteliek… Zredukovala by som učivo tak, aby učitelia neboli v strese, že nestíhajú. Zaviedla by som denne aspoň jednu hodinu voľného predmetu. Učiteľ by prišiel so žiakmi na tú krásnu chodbu a každý žiak aj učiteľ by si vybral, čo ho zaujíma. Na všetky ďalšie nápady by mi ani tento skvelý časopis nestačil…

Ako by si charakterizovala svoj učiteľský zbor? Dá sa zborovňa porovnať s triedou plnou neposedných detí?

Môžem povedať niečo zlé, keď viem, že to všetci budú čítať? Nemôžem! Ale vlastne ani nemám čo. Tá podobnosť s triedou je však veľká. Niekto príde neskoro, niekto nedáva na porade pozor, niekomu zazvoní mobil, niekto neodovzdá načas prácu. Niektorí vynikajú usilovnosťou, iní talentom alebo citlivosťou. Keby ste prišli cez prestávku do zborovne, nepočujete vlastného slova.

A čo hovorí na svoju riaditeľku jej zástupkyňa Katarína Schneidgenová?

Je vyrovnaná, optimistická, akčná, priateľská, rozhodná. Niekedy však veľká detailistka, s nákazlivým zmyslom pre humor. Notebook je jej poznávacím znamením v každej situácii. Niekedy sa čudujem, kde sa v takej nežnej, malej osôbke berie toľko nápadov a energie. Dávno ma nakazila svojimi pokrokovými myšlienkami. Práca v notebookovej triede bola zavŕšením našej spolupráce. Musela som sa však veľa učiť, aby ma zdatnejší žiaci neschovali, ako sa hovorí, do vrecka. Bolo by super mať v každej triede notebooky, interaktívnu tabuľu, vizualizér… No pochopila som, že notebooky sú výbornou pomôckou, ak sa používajú na hodinách rozumne. Dôležitejší je však priamy kontakt so žiakmi.

Dvere do riaditeľne J. Kontúrovej sú vždy otvorené. Nielen pre učiteľov a rodičov, ale aj pre všetkých žiakov. Tento článok vám prinášame v spolupráci s DOBROU ŠKOLOU.