Psychológ Viktor Križo: Treba sa vedieť o seba postarať. Ak učiteľ nie je v pohode, deti to veľmi rýchlo odhalia

Je to výzva, občas drina a záber na trpezlivosť, ale stojí to za to! Rozprávali sme sa o problémoch vzdelávania na Slovensku, o spôsoboch riešenia konfliktov, či význame neformálneho vzdelávania. Nasledujúce interview sme absolvovali v rámci nášho bootcampu, kde bol Viktor Križo z Inklucentra v pozícii lektora. Potvrdil nám, že práve rozvíjanie mäkkých zručností, môže deťom zásadne pomôcť neskôr v dospelosti. Vtipne poznamenal, že firmy nepotrebujú ľudí, ktorí vedia deliť trojciferným číslom. Potrebujú ľudí, ktorí vedia reagovať na zmeny a sú flexibilní. 

Program Budúcnosť INAK zastrešuje neformálne vzdelávanie detí vo veku od 11 do 15 rokov, teda obdobie nastupujúcej puberty. V čom vidíte najväčšie výzvy pri práci s touto vekovou kategóriou? 

Ten, kto pracuje s deťmi v tomto veku, musí byť v prvom rade dobre ukotvený sám v sebe. Mládež v tomto veku ľahko odhalí všetko temné, nespracované, čo v sebe človek nosí.  Ak mám problém s hlukom, alebo som plachý, tak táto moja vlastnosť sa naplno prejaví. Budem nervózny, budem cítiť stres. Treba dobre poznať sám seba a vedieť tak niektorým veciam predchádzať.  

Práve učiteľky a učitelia na druhom stupni najčastejšie vyhoria. Voči deťom sú otupení, vidia v nich automaticky kriminálnikov a faganov. Zabudli sa skrátka obrniť. Pracovať s deťmi v tomto veku je ako ísť na front. Musíte byť silní a mať v dobrom slova zmysle dostatok zbraní.  Potrebujete naozaj dobre poznať samého seba v kontexte vzťahov s deťmi. Potom je pedagóg alebo pedagogička schopný schopná zvládať tú záťaž, reagovať včas, nepotláčať toľko veci do pozadia. Inak chodí človek zo školy alebo z klubu domov od detí zničený, dobre nespí.  

Naopak, ak je človek ukotvený sám v sebe, zistí, že práca s mladými ľuďmi v tomto veku je mimoriadne obohacujúca. Pri práci s mládežou ste akoby vystavený ohňu. Musíte byť pevný. Keď sa to už deje, že ma práca ničí, je dôležité mať mentora, supervíziu, aby človek nevyhorel. Nájsť si svoje miesto, určiť si pravidlá a vedieť sa o seba postarať – to je tá kyslíková maska v lietadle, ktorú si najskôr nasadím ja sám a potom som schopný pomáhať druhým. 

V jednom z rozhovorov ste vyzdvihli pri výučbe prínos ranného kruhu. Zároveň aj význam obyčajnej otázky zo strany pedagóga či pedagogičky Ako sa máš? V čom je skrytá sila takýchto prvkov pri práci s mládežou? 

Keďže učiteľ alebo učiteľka trávi spoločne s deťmi aj roky, je medzi nimi veľmi blízky vzťah. Nemusí to byť len o otázke Ako sa máš?, pretože pedagóg už mnohé veci vidí. Ale môže si všimnúť, čo sa v triede deje a prinášať to ako tému práve do ranného kruhu.  Uvediem príklad: Včera som si všimol, že ste mali ťažký deň, mali ste viac písomiek, chcel som preto počuť, ako ste to zvládli. Z tejto vety je cítiť záujem pedagóga.  

Môžem položiť otázku Ako sa máš? spôsobom, z ktorého bude jasné, že ma odpoveď ani nezaujíma, že tá otázka je pre mňa jednou z mnohých formálnych aktivít. No môžem sa opýtať aj spôsobom, ktorým vyjadrím hlboký záujem. Raz som na rannom kruhu začal hovoriť o udalosti, ktorá sa odohrala deň predtým na vianočných trhoch v Berlíne. Došlo tam k teroristickému útoku, pri ktorom muž vletel autom do davu ľudí. Mnohí žiaci a žiačky túto informáciu aj zachytili večer v správach. Priniesol som fotky. Deťom som vysvetlil, že ma zaujíma, ako to vnímajú. Cieľom nebolo vyriešiť problém, ale vytvárať interakciu. Cez konkrétnu tému, ktorá bola aktuálna, som vyvolal debatu. Zažili sme spoločne neformálnosť toho rozhovoru, napríklad oproti takej matematike, kde si otvoria pracovný zošiť a počítajú.  

Čas, kedy sa rodič alebo učiteľ s dieťaťom rozpráva, je skutočné budovanie vzťahu. So záujmom o dieťa, ktoré počuje, čo prežívam, hovorí, čo prežíva ono – prežívanie je spoločné. Preto by sa v školách malo zavádzať viac takýchto neformálnych momentov, napríklad aj cez ranné kruhy. Keď v triede dôjde k bitke, nebudem sa tváriť v duchu toto si potom riešte s triednym učiteľom. Môžem hneď reagovať tak, aby deti pochopili, že mám o situáciu záujem a trápi ma. 

Viktor Križo prijal pozvanie na bootcamp Budúcnosti INAK, kde ako lektor hovoril aj o nenásilnej komunikácii či správnej reakcii na konfliktné situácie.

Psychológovia a psychologičky v školách majú byť oporou aj pre pedagógov a rodičov 

V našich základných a stredných školách sú čoraz väčšou samozrejmosťou tzv. pomáhajúce profesie, napríklad prítomnosť psychológov a psychologičiek. V čom je podľa vás ich najväčší význam? 

Pred mojím pobytom v Nórsku som si myslel, že pomáhajúce profesie existujú preto, aby mali deti podporu. Keď som však zažil severské krajiny, pochopil som, že pomáhajúce profesie tu nie sú len pre deti, ale možno ešte dôležitejšie sú pre dospelých, pre učiteľov, či rodičov. Práve učitelia a učiteľky majú byť pre deti skutočnými vzťahovými osobami, s ktorými trávia každý deň a tvoria komunitu.  

Vytváranie externých vzťahov medzi psychológmi a deťmi nie je úplne ideálny model. Psychológovia a psychologičky sú v škole ako podporné stĺpy, ktoré držia budovu. Ale nie sú súčasťou tej budovy priamo, ich úlohou je, aby to fungovalo vo vnútri. Na Slovensku sa potrebujeme posunúť od toho, že psychológ pracuje s 23 deťmi za týždeň a každú hodinu má jedno dieťa. Tu máme medzery. Pokiaľ bude mať psychológ či psychologička svoju kanceláriu, bude v nej sedieť a z nej vykonávať svoju činnosť, bude to mať rovnaký efekt, ako prísť s košom chleba do Afriky a náhodne ho rozdávať deťom. Takýto prístup nebuduje systém, bezpečné prostredie.  

Psychológovia potrebujú oveľa viac, ako len robiť jednotlivú intervenciu s deťmi. Mali by podporovať učiteľov a učiteľky v tom, aby ich hodnotenia boli menej stresujúce. Tiež by mali nastaviť v škole takú klímu, aby boli medziľudské vzťahy medzi pedagogickou komunitou, riaditeľom či riaditeľkou a deťmi podporné. 

V rámci kurikula programu Budúcnosť INAK rozvíjame u detí na druhom stupni základnej školy mäkké zručnosti, podnikavosť či digitálne zručnosti. Prezentujú svoje vlastné projekty, učia sa spolupracovať v tíme. Naši odborní garanti a garantka nám potvrdili, že práve tieto zručnosti žiakom a žiačkam po absolvovaní základnej školy chýbajú. Ako k tomuto dlhu pristúpiť celoplošne? 

Bolo by skvelé, keby programy ako Budúcnosť INAK ovplyvňovali vzdelávanie u nás. Príde mi dôležité, aby sme prostredníctvom takýchto programov ovplyvňovali aj systém. Škola, v ktorej je neformálny program po vyučovaní prítomný, sa postupne môže tým spôsobom práce v dobrom slova zmysle nakaziť. Rozvíja u detí kritické myslenie v praxi. Myslím si, že štát na tom v súčasnosti aj opatrne pracuje, lenže na to nemá know-how. Know-how majú práve takéto programy ako Budúcnosť INAK. Nezabúdajme, že firmy nepotrebujú ľudí, ktorí vedia deliť trojciferným číslom. Potrebujú ľudí, ktorí vedia reagovať na zmeny, sú flexibilní.  

To je niečo, čo v našich školách deťom vôbec nedávame. Celé vyučovanie je naplánované od A po Z. Nie je v ňom priestor na to, aby sa niečo pokazilo. Ono sa aj tak niečo pokazí, no keď sa to udeje, nevieme reagovať. Potrestáme žiaka či žiačku, dáme poznámku, ideme ďalej. Mäkké zručnosti vôbec nerozvíjame, a pritom práve tie bude dieťa neskôr v živote aj v biznise potrebovať. 

Ako by mali pedagógovia a pedagogičky postupovať pri rozvíjaní mäkkých zručností? V triede to nemajú vždy jednoduché, objavia sa tam konflikty, občas chce človek zvýšiť hlas. 

Je to ako pri učení angličtiny. Najskôr prechádzame gramatiku, slovíčka sa učíme v rámci tém ako rodina, doprava, mesto a iné. Ak by sa však deti učili slovnú zásobu napríklad z oblasti varenia tak, že by s nimi učitelia týždeň varili, zvládnu to oveľa prirodzenejšie. Rovnako je to aj s mäkkými zručnosťami. Ideálne by bolo, aby si ich pedagógovia alebo vychovávatelia osvojili cez reflexiu či mentoring.  

Ako prebieha takéto učenie? 

Najprv skúsim zareagovať na určitú situáciu s deťmi, ktorá sa udiala. Možno nebudem reagovať úplne najvhodnejšie, no neskôr sa k mojej reakcii vrátim. Premietnem si, čo som povedal a urobil a ako na to reagovali deti. Na čo z môjho správania nezareagovali dobre, čo naopak fungovalo. Učím sa v priebehu toho, ako mäkké zručnosti používam. Musíme pracovať so spätnou väzbou. Skúšať to, neobávať sa zmien ani zlyhania. Možno zo seba urobím vola, čo na tom?  

Ak zareagujem v nejakej situácii hrozne, nebáť sa to pred deťmi priznať, napríklad videl som vašu reakciu, keď som toto povedal, asi vám to nesadlo. Niekedy sa mi stane, že niečo poviem umelo a dieťa má pocit, že sa tu hráme na psychológa. Je to ako pri vývoji nejakého produktu vo firemnom sektore. Hneď na konci dňa to nie je perfektné. Je to o tom, že niečo vyskúšame, sme zvedaví na spätnú väzbu. Vidíme, ako ľudia na produkt reagujú a podľa toho ho dolaďujeme. 

Viktor Križo

Vyštudoval učiteľstvo matematiky, špeciálnu pedagogiku, teológiu a psychológiu v Bratislave, Trnave i v Brne. V tomto čase sa venuje aj PCA psychoterapeutickéme výcviku. Dvanásť rokov pôsobil ako učiteľ matematiky a špeciálny pedagóg. Aktuálne pracuje ako psychológ a terapeut v Centre poradenstva a prevencie v Bratislave 3.

Je šíriteľom konceptu inkluzívneho vzdelávania postaveného na humanistickej psychológii slobody a zodpovednosti C. Rogersa, Maslowa a modelu Nenásilnej komunikácie. Garantuje inovačné vzdelávanie v Inklucentre a lektoruje kurzy. V Slovenskej komore učiteľov sa venuje téme demokratizácie v školách.