Prekonať seba samého aj napriek znevýhodneniu nie je nemožné
Ticho a spol. - divadlo s postihnutými ľuďmi
Martina Jakubcová je jednou zo sociálnych terapeutiek Domova sociálnych služieb Prima v Bratislave, no jej zaujatie prácou nie je čisto pracovná záležitosť. Podieľa sa totiž so svojimi klientmi na divadelnej činnosti, ktorá už má čo to za sebou. Už tretiu sezónu klienti Primy prinášajú na javisko Staromestského klubu 10×10 v Divadle Ticho a spol. samých seba tak, ako ich mnohí ani nepoznajú…Alebo, skôr, nepoznali. Dokázali totiž otvoriť svoje duše a ich sociálni terapeuti sa stali ich priateľmi.
– Martina, ako a kde vznikla takáto myšlienka, založiť a robiť divadlo s postihnutými ľuďmi? – Prišla s ňou Paťa Jariabková – Garajová, ktorá predtým plánovala, že osloví iné zariadenie, skupinu ľudí, ale spoznala nás ako skupinu tvorivých, veselých bytostí… Prvá skupina jej ponuku však odmietla, ale jej intuícia bola taká, že zavolala nám, a my sme sa na to dali… Prvé reakcie… Bolo to v každom prípade zaujímavé, pretože prvá hra bola skôr povinná jazda, všetci sme sa preskúšali…Celá dielňa, kmeňoví zamestnanci, klienti, terapeuti…Bola to skôr hra na divadlo a bolo to na motívy pastierskych hier. Primu sme teda predstavili ako Primu v takej podobe, akú má, a ukázali sme to, čo každý v Prime naozaj robíme…
– Ako teda DSS Prima ako taká vyzerá? – Má dve časti. Jednou je chránená dielňa a ďalšia Domov sociálnych služieb. Chránená dielňa poskytuje zamestnanie ľuďom s mentálnym znevýhodnením…Sú traja… Prídu ráno do práce, zapíšu sa a pracujú…Poberajú plat a venujú sa spracovávaniu textilu. Vedie ich majsterka chránenej dielne. Druhou časťou je Domov sociálnych služieb, ktorý poskytuje sociálnu službu, ktorej poberateľov je deväť klientov z BA a jeden zo Senca…Deň prebieha takto: ráno je pomalšie, spravíme si čaj, kávu, a potom sa pozrieme, na čom máme pracovať. Ak máme povinnosti, zákazky, pripravujeme ich a pomáhame v dielni. Každý klient má svoju predstavu a snažíme sa pracovať individuálne, sledujeme facebook, dopĺňame…Prejde dopoludnie a o pol jednej máme obed, hodinovú prestávku. Okolo druhej dokončujeme veci, riešime, čo treba a o pol štvrtej končí prevádzka…
– Aký je ten divadelný deň? – Pravidelne sa stretávame v piatok popoludní od jednej priamo v divadle, aby sme zmenili prostredie…Je prirodzené za záujmom ísť… Skupina, ktorá sa vyprofilovala z deviatich – piati, tí zostali skalní, a s nimi v piatok ideme do Ticha za Dáškou a Paťkou… Máme spoločný rituál, vyzlečieme si pomyselne civilné šaty a oblečieme si divadelný oblek…Potom sa usadíme v nejakej téme. Robíme pohybové hry, aby sme sa rozptýlili.. Príprava samotnej práce spočíva na Paťke a Dáške s pomocou Janky Račkovej, našej psychoterapeutky, keďže pracujeme s emóciami…
– Nie každý je asi ochotný pracovať sám so sebou. Spočíva to zrejme v rodinnom zázemí, mám pravdu? – Veľakrát nie sú mentálne znevýhodnení ľudia naučení pracovať samostatne, nie sú k tomu vedení, aby niekam prišli, pracovali, a pre rodičov je to záťaž, aby ich odprevádzali na voľnočasovú aktivitu…Ja tomu rozumiem, ak má človek dospelé dieťa…Na Slovensku však funguje systém osobnej asistencie… Je to však vecou rodiny. Veľa ráz je to na komunikácii a práci s rodinou. Ak rodič však potom vidí výsledok, je na svoje dospelé dieťa hrdý, aj napriek hendikepu. Je to totiž aktívna vec v Bratislave a má svoju kvalitu. Podarilo sa nám predstaviť našich klientov ako kultúrne vyspelého človeka.
– Ako sa to prejavilo v akomsi zrení tých, ktorí vydržali? – Musím povedať, že je to veľká cesta aj pre nás, pracovníkov…Sme v úplne inej pozícii ako inokedy. Z mentora sa meníme na kolegu – partnera… Pre mňa je to to správne…Ak chcú ľudia pomáhať, mali by byť rovnocenní a príde mi to prirodzené… Naši klienti –herci sa naučili vyjadrovať myšlienky, povedať áno, nie a to na čo myslia a prebrali sa vo veciach týkajúcich sa práve seba samého…Neriešime základné potreby, ale človeka ako takého a zrejeme všetci. Z dokumentárnej hry sme sa dostali k takým hĺbkovým ponorom, mohli sa tešiť, hnevať, kričať…Jednoducho, vyventilovať pocity a bola to cesta poznania aj pre nás sociálnych terapeutov…Ide tu o komplexnú osobnosť… Divadlo odkrýva pocity a zrazu z nich vychádzajú zážitky, spomienky… Po predstavení sa vždy rozprávame s rodičmi a rozprávajú nám o svojich dojmoch a veľa ráz zažívame silné momenty, ktoré majú pre nás význam. Naši herci majú vytvorené bezpečné prostredie a zrejeme všetci. Sme v kontakte aj s rodičom oveľa viac. Porozprávame sa s nimi, povedia nám o svojich pocitoch. Ja dúfam, že to je tá správna cesta a posunie to našich klientov správnym smerom. Predtým sme fungovali v rámci Primy, ale už sme Občianske združenie – Stopy snov. Máme aj svoju právnu formu.
– Kto vás podporuje? – Podporuje nás starosta MČ Bratislava – Ružinov, ktorý aj sám priznal po prvom predstavení, že prišiel s obavou, ale odchádza obohatený a milo prekvapený a je hrdý, že je patrónom takého kolektívu. Zbiera sa to pomaličky a sme radi, že za nami chodia do divadla ľudia, veľakrát školy, pedagógovia a tí, ktorí sa tiež učia pracovať s ľuďmi s hendikepom… Priateľstvo… , ktoré znázornili dve klientky…
– Učia sa aj oni tejto ceste? – Predstavenie vznikalo pomaly a všetko záleží od človeka a naše herečky a herci sa učia…Je to pre nich veľká téma a zväčša nadväzujú len priateľstvá medzi sebou a málokomu sa chce ísť do priateľstva s nimi. Cítia však túžbu po priateľstve, partnerstve. Je to primárne pre každého človeka. Naši klienti si uvedomujú čo je to priateľstvo, vzťah…Aj pre mňa je tá scéna silným momentom a Darinka to nehrá, ale prežije. Jej výpoveď je úprimná a tieto momenty majú presah aj do Primy a dokážu ľahšie zvládať takéto situácie…Aj ona sa zmenila k dobrému. V divadle sa veľa ukáže. Chceme ich naučiť, akú má kvalitu vzťah k vlastnému ja. Myslím si, že sa naše vzťahy zrovnocennili. Aj ja sama sledujem na sebe, že sa môj vzťah k nim zmenil a je oveľa krajší. Priznávam, samú seba ako človeka so svojimi chybami, aj oni vedia, ako sa pýtať a čo sa spýtať…Uvažujú oveľa viacej. Nachádzajú vnútorný pocit sami v sebe. Ich stigma je práve prílišná úprimnosť, no oni sami sa menia.
– Čo vás najbližšie čaká? – Keďže fungujeme aj ako združenie, potrebujeme hľadať rôzne zdroje. Nie len finančné. Potrebujeme, aby sa o nás ľudia dozvedeli. Preto sme sa zapojili cez nadáciu Pontis a portál Dobrá krajina, kde máme projekt, do medzinárodného Restaurant dňa. Je to pomaly celosvetová akcia, kedy si každý, kto rád hostí, môže na jeden deň otvoriť reštauráciu. Nápad vznikol vo Fínsku ako odpoveď na miestnu legislatívu pri otváraní reštaurácie. No a naše divadlo s podporou Pontisu a Dobrej krajiny si teda 17.5. otvára tiež na jeden deň „reštiku“. V záhrade Primy na Banšelovej ulici. Otvorené máme od 14.00 do 20.00 a pochutiť si môžete prísť na palacinkách s kávou, budeme grilovať vo fúriku, preto „Táčkykjú“ ako vtip na americké BBQ a variť pre divadlo dajakú špecialitu bude aj Jaroslav Žídek. Máte sa na čo tešiť.
– Ozaj, a tie divadelné plány? – V júni nás čaká účasť na medzinárodnom divadelnom festivale v Bratislave v divadle Ticho a spol. Je to 6. ročník Medzinárodného divadelného festivalu Arteterapia Bratislava 3. – 6. júna 2014. Téma ročníka: Bezmocní mocným. Predstavia sa tu rôzne komunitné divadlá, alebo divadelné súbory, ktoré sa venujú sociálnej téme a znevýhodneným skupinám. Účasť je pestrá:-) Srdečne ste pozvaní. Teším sa, že naše divadlo bude súčasťou.
