hovorí programový riaditeľ Nadácie Pontis Pavel Hrica. Tá odvčera prijíma nominácie na ocenenie Via Bona.

Ocenenie Via Bona sa už za čas svojej existencie stalo príležitosťou ako firmám ukázať, že biznis sa dá robiť inak. Máte pocit, že sa Vám do súťaže prihlasuje naozaj to najlepšie, čo sa v oblasti zodpovedného podnikania na Slovensku deje, alebo je tu ešte veľa neobjaveného potenciálu?

Do Via Bony sa hlásia firmy, ktoré tému zodpovedného podnikania objavili, pochopili ju a snažia sa v nej profilovať. Ešte stále máme ale rezervoár najmä medzi malými a strednými firmami, ktoré sú zodpovedné a možno o tom ešte ani sami nevedia, alebo to nerobia strategicky a premyslene, resp. nepoznajú teoretickú nadstavbu. Šéfovia v týchto firmách majú myslenie nastavené eticky, rozmýšľajú zodpovedne a prenášajú to do firmy. Prejavilo sa to už minulý rok, keď sme mali dosť veľký nárast malých a stredných podnikov, ktoré boli úžasnými príkladmi porovnateľnými aj so zahraničím. Až keď dostali echo, že sa môžu uchádzať o Via Bonu, prihlásili sa. V tomto trende by sme chceli pokračovať – vyťahovať takéto príklady z regiónov a ukázať aj ostatným firmám, že aj takto sa dá podnikať.

Dá sa vo všeobecnosti povedať, že vo veľkých firmách ide skôr o stratégiu z centrály, kdežto pri tých menších a stredných firmách je to niečo spontánne, kedy ani tie firmy nevedia presne čo robia?

Vždy je to kombinácia. Pri veľkých firmách naozaj majú väčšinou matky nastavené stratégie a dávajú signály svojim dcéram, aby posupovali v ich zmysle. No bez toho, aby tomu ľudia uverili a pochopili by to nefungovalo. Nedá sa to len mechanicky okopírovať. Je treba dať do toho trochu aj dušu a vlastné pochopenie, nastaviť si procesy, presvedčiť o tom ľudí. Vtedy to funguje. Pri malých firmách to funguje tak, že zväčša manažér – a od nich to vždy začína, oni musia byť o tom presvedčení – má k tomu vnútornú inklináciu a začína robiť veci, ktoré sú správne a robí to intuitívne. Možno ešte nie až tak dôkladne a často mu stačí len pár doplnkov, aby to robil úplne skvele. Potom je to kombinácia vnútorného rozhodnutia a vonkajších podnetov.

Čakáte tento rok viac nominácií do Via Bony ako minulý rok?

Možno väčší pomer malých a stredných firiem?Už minulý rok sme trochu sprísnili kritériá a mysleli sme si, že budeme mať nominácií menej, pretože sa to firmám bude ťažšie vypĺňať a zháňať informácie. Nepotvrdilo sa nám to, v konečnom dôsledku sme zachovali trend. Via Bona je kvalitatívna súťaž, nemáme ambíciu mať každý rok o 100 % väčší počet nominácií. Chceli by sme ich mať kvalitnejšie. Chceli by sme tu ukazovať krajšie príklady, takže ak dosiahneme minuloročný počet – okolo 100 nominácií – bude to fajn, keď ich bude viac, bude to ešte lepšie. Ide ale hlavne o vyššiu kvalitu nominácií.

Keď hovoríte „krajšie“, aké sú parametre?

Každým rokom vylepšujeme hodnotiaci proces a aj ho trochu sprísňujeme, resp. konkretizujeme jednotlivé identifikátory, na základe ktorých sa hodnotitelia rozhodujú. Ak aj pred 10 rokmi stačilo, keď firma napísala svoje deklarácie, neskôr sme už chceli vidieť viac – čo konkrétne robí, či to robí aj dlhodobo, či to je už pretavené aj do procesov. Teraz to chceme aj kvantifikovať, vedieť porovnať aktivity vzhľadom k veľkosti firmy a k ostatným firmám. Každý rok sa pravidlá precizujú. Napriek tomuto kvantifikovaniu by som stále rád zachoval rozmer duše. Aj my aj hodnotitelia pochopili, že je oveľa silnejšie ak je z nominácie cítiť život, stotožnenie a je cítiť, že tí ľudia to nerobia len preto, lebo je to napísané v nejakom kódexe, ale preto, že tomu veria a zodpovedá tomu aj kultúra vo firme. Vidíme tam jasné príklady podobne podnikajúcich firiem v podobnom segmente, ktoré ale majú úplne iné hospodárske výsledky, iný vzťah k zákazníkom a zamestnancom.

Vedia firmy potom nejako pomenovať čo im ocenenie Via Bona prinieslo?  Vracajú sa k Vám so spätnou väzbou?

Určite, takmer všetky. Keď nič iné, tak ich to prinúti zamyslieť sa nad tým, čo robia. Už keď si vypĺňajú prihlášku tak rozmýšľajú nad tým, ako majú nastavené procesy, či to robia lepšie a či je to len rutina. Samotný proces nominovania je pre nich prínosom. Firmy sa naozaj pozerajú na to, kto sa dostal na shortlist, kto vyhral a porovnávajú sa s ostatnými a rozmýšľajú, prečo sa umiestnili tam, kde sa umiestnili v porovnaní s inými a v čom by sa mohli zlepšiť. Potom nás kontaktujú, pýtajú sa. My sa snažíme publikovať všetky pekné príklady, aby koncept zodpovedného podnikania na Slovensku rástol. Takže je to také pestovanie konštruktívnej závisti?V podstate to môžeme nazvať závisť. Nejde tam ale ani tak o výhru, ale skôr o inšpiráciu. Ak chcem robiť dobré veci, tak ma prirodzene zaujíma, ako to robí moja konkurencia a partneri a kde prípadne robím chybu. Nemusí to byť ani závisť, ale skôr ambícia dostať sa na nejakú štandardnú úroveň. Pri dikusii o zodpovednom podnikaní sa hovorí, že je dôležité takéto aktivity komunikovať a tým okrem iného vytvárať tlak, či inšpirovať ostatné firmy, no malo by sa to urobiť s vkusom.

Dá sa nejakým spôsobom povedať, čo je vkus v takejto komunikácii?

Súhlasím. Aj hodnotitelia toto častokrát spomínajú. Je dôležité, aby mal obsah prednosť – aby nebolo viac komunikácie ako obsahu, lebo to je potom cítiť a ľudia tomu prestávajú veriť. Napríklad ak v oblasti darcovstva a filantropie firma veľmi silno komunikuje a „tlačí na pílu“ aká je úžasná a ako dáva v prospech komunity, pričom rozpočet na komunikáciu je pomaly väčší ako rozpočet na to darcovstvo, ľudia sa s tým potom nevedia až tak identifikovať. Naopak, keď sa publicita šíri spontánne a v komunite sa hovorí o tom, že firma naozaj pomohla a nie je tam zo strany firmy prílišný tlak, tak to je asi ten najsprávnejší prístup.

Je vašou skúsenosťou, že slovenská verejnosť je podozrievavejšia voči takýmto komunikačným aktivitám ako v iných krajinách?

Slovenská verejnosť naozaj potrebuje ešte troška edukovať a rásť. V zahraničí, napríklad vo Veľkej Británii, existuje na firmy už silný tlak, ktorý sa pretavuje aj do zákazníckeho správania. Keď zákazníci vidia dva produkty a vedia, že jeden produkt pochádza od firmy, ktorá napríklad obchodovala neeticky, alebo mala korupčný škandál, tak si zákazníci produkt nekúpia. Takto dajú firme jasne najavo svoj názor, čo sa okamžite prejaví do hospodárskych výsledkov. U nás ešte takýto silný tlak nie je. Podľa našich prieskumov sa časť spotrebiteľov už takto správa a zohľadňuje to pri svojom nakupovaní, ale ešte nemôžeme povedať, že je to väčšinová časť. Preto treba postupne verejné povedomie kultivovať, aby dali zákazníci firmám pocítiť, že sa majú správať inak.

Je tu snaha nájsť kauzalitu medzi zodpovedným podnikaním a hospodárskym výsledkom firmy – nejak ju vystopovať, alebo pomenovať?

V zahraničí boli rôzne porovnania, ktoré vždy vychádzali pozitívne. Firmy, ktoré podnikali zodpovedne mali zároveň dobré hospodárske výsledky. Samozrejme ľudia sa potom pýtali, kde je tá kauzalita –či bol najprv dobrý hospodársky výsledok a potom sa stala firma zodpovedná, alebo naopak. Pre nás to nie je až taká podstatná debata. My veríme, že firmy by mali podnikať zodpovedne dokonca aj keby to nebolo krátkodobo alebo strednodobo pre ne užitočné, alebo by to hneď nevideli na svojich hospodárskych výsledkoch. Je ale úplne jasné, že keď idete do reštaurácie a máte tam slušného čašníka, dobre Vás obslúžia, máte kvalitné jedlo, atď., tak sa do tej reštaurácie vrátite. Toto je v podstate úplne rovnaké aj v produktoch či medzi zamestnancami. Dlhodobo majú všetci – zákazníci aj zamestnanci- radi firmy, ktoré ich neklamú, ktoré ich nevykorisťujú, na ktoré sa dá spoľahnúť a ktorým môžu veriť.

Dá sa povedať čo je hodnotnejšie v oblasti zodpovedného podnikania, či je to darcovstvo, alebo skôr sofistikovanejšie spôsoby nastavenia procesov vo firme a iných aktivít?

To veľmi závisí aj od rozhodnutia každej firmy, ktorá by si mala prioritizovať témy. Vo všeobecnosti sa to nedá povedať. Väčšina firiem začína práve s darcovstvom, alebo filantropiou voči okoliu a postupne to potom začína sofistikovať a prenášať zodpovednosť aj na zamestnancov do firmy. Je to prirodzený proces, ktorý tu bol desaťročia alebo možno až storočia. Firmy hovoria, že pre nich začínajú byť kľúčoví stakeholderi zamestnanci. Od nich sa odvíja všetko. Keď sú zamestnanci spokojní a veria tomu, čo firma robí, potom funguje aj servis voči zákazníkom a okoliu. Tie osvietené firmy k tomu prídu ešte aj spätne. Aj komunita je pre nich niečo, čo im pomáha v biznise, čo ich pomáha zakoreniť v spoločnosti a dáva im právo tam fungovať. Keď som úspešná firma a darí sa mi, malo by to byť nie len v mojej peňaženke, ale aj v tom, že okolo našej firmy nie je pustá zem, ale sa tam darí všetkým ostatným.

Reagujú firmy na problémy prítomné prierezovo v spoločnosti, ktoré sú najpálčivejšie, alebo sa skôr sústreďujú na oblasti, v ktorých majú nejakú expertízu, kde viac vidia svoju pridanú hodnotu?

Aj, aj. Výber tém býva rôzny, časotkrát pomáhame firmám robiť niečo, čo súvisí s ich biznisom, napríklad v oblasti darcovstva, pretože potom sa nám ukazuje, že firmy v tom pokračujú a je to udržateľnejšie. Ad hoc dary a granty sú také výstrely do prázdna, ktoré pomôžu len v konkrétnej situácii. Firmy robia často niečo v súlade s ich podnikaním – napr. keď má nejaká firma negatívny dopad na životné prostredie, tak by ho mala vyvažovať pozitívnym vplyvom a podporou zelených aktivít. Samozrejme jej to pomáha aj komunikačne, nemá potom len zlé správy ale aj dobré. Na druhej strane majú podľa mňa veľké firmy širšiu zodpovednosť nad rámec svojho dopadu, lebo majú oveľa väčší vplyv. Niektoré firmy zamestnávajú celé regióny a musia si všímať aj aké je v danom regióne školstvo, príroda a aké sú tam sociálne služby.

Veľa sa diskutuje o systéme asignácie 2% z daní. Spôsob akým je na Slovensku nastavený podľa vás pomáha firemnej filantropii alebo ju skôr kriví?

Pre neziskový sektor a pre celú komunitu to bol určite prínos, pretože v súčasnosti sa jedná o významný zdroj financovania. Mnohé perfektné organizácie, ktoré si možno ani až tak neuvedomujeme, ale každý deň fungujú čerpajú svoje zdroje aj z 2%. Som fanúšikom 2% ak nevznikne nová náhrada. Samozrejme je tam aj to mínus, že niektoré firmy si myslia, že keď asignujú 2% tak si akoby splnili svoju darcovskú zodpovednosť. S týmto sme sa stretávali, ale myslím si, že to sa kultivuje. Bol som trochu skeptický voči súčasnému nastaveniu zákona, ktoré malo firmy motivovať, aby dávali zo svojho a až potom sa im môže zvýšiť asignácia. Teraz sa mi ale zdá, že minimálne väčšie firmy to celkom motivuje – ale len v súčasnom modeli. Súčasný model, kedy sa 1,5% asignuje a v prípade, že dá firma 0,5% zo svojho, tak sa to o 0,5% ešte navýši je celkom dobrý, ktorý by mohol zostať zachovaný.

Stretli ste sa v nedávnej dobe s prípadom alebo prípadovou štúdiou zodpovedného podnikania, napríklad v zahraničí, ktorý Vás špeciálne zaujal?

V súčasnosti sa zaujímam najviac o malé a stredné podniky, ktoré svoje počínanie nemusia volať ‚zodpovedné podnikanie‘. Momentálne čítam knižku a veľmi mám rád firmu Zingermans z Michiganu, ktorá podniká v oblasti potravín. Má sieť reštaurácií a obchodíkov s biopotravinami. Táto firma je noazaj skvelá v tom, že jej zákaznicí sa tam vždy vracajú, lebo dostanú najlepší servis. Majitelia chcú, aby návšteva ich podinku bola v ten deň zákazníkovým najlepším zážitkom. Robia pre to všetko a majú nastavené procesy, aby sa zakázníci cítili ako to najvyššie čo existuje. Firma má úžasný vzťah k svojim zamestnancom, ku komunite, všetko čo som spomínal. V kontexte Ameriky ide o malú firmu s pár stovkami zamestnancov, ale dokázala neuveriteľné veci a príliš nepoužíva formálne termíny ako je zodpovedné podnikanie. Chcel by som, aby sa takéto niečo pretavilo aj na Slovensku.