Chlad decembrovej noci na tejto titulnej fotografii HN Focusu nevidno. Momentka však ukrýva v sebe ešte oveľa viac. Smútok bezdomovca Milana, ktorému zomrela milovaná partnerka. Nohy, respektíve to, čo z nich zostalo, schované pod dekou. Ochota podať pomocnú ruku od dvoch streetworkeriek. Fotografia vznikla na bratislavskom sídlisku Petržalka počas našej reportáže, v ktorej sme sledovali prácu krízového tímu z občianskeho združenia Vagus. 

Len v hlavnom meste v poslednom období zahynulo sedem ľudí, a to sa zima ešte ani poriadne nezačala, varuje táto organizácia. 

Jednu končatinu Milanovi zobrala gangréna, časť druhej omrzliny. Keď terénnym sociálnym pracovníčkam ukazoval vo svojom útočisku pod lávkou pre peších kýpeť nohy, nebol to vábivý pohľad. „Bolesť mi vystreľuje čoraz vyššie a vyššie,“ sťažoval sa im bezdomovec. Dostal od nich odporúčanie, aby sa ukázal vo Vaguse. Združenie v súčasnosti drží v evidencii 343 takýchto „príbytkov“, jednotlivcov registruje 466. A my sa dozvedáme, že typy okupujúce lavičky pri železničnej stanici tvoria len približne 15 percent ľudí bez strechy nad hlavou. Ostatných ani nebadať, pretože sa snažia chovať slušne a nevytŕčať z davu. 

Pri dobročinnosti musí štát otvoriť oči. Toto nie je výzva, ale názov materiálu z pera autorky Lucie Rusnákovej. V analýze HN Focusu si však nevšíma len úlohu štátu, ale aj (ne)štedrosť jeho občanov. 

Ich postoj k filantropii si zobrala na mušku Nadácia Pontis v spolupráci s agentúrou Focus. Z prieskumu vyplynulo, že až 95 percent respondentov sa považuje za filantropov. Nuž, o takejto vysokej cifre by sa dalo silne polemizovať. Polovica z opýtaných preferovala pomoc výlučne doma, pätina sa prihovárala za rovnovážne rozdelenie a len jediné percento si vybralo čisto zahraničie. K neveľkej ochote Slovákov vystierať pomocnú ruku nielen do zahraničia, ale aj pri vlastnom dome prispieva falošná charita. Vlastne – strach z nej. Pre nich majú nami oslovení odborníci z charitatívnej scény jednu radu: Istota je prispievať overeným organizáciám. Preklepnúť si ich v ére internetu nie je nič extra vyčerpávajúce. 

Na poli dobročinnosti sa bytostne pohybuje marketingová manažérka Dobrého anjela Ľudmila Kolesárová. V rozhovore pre HN otvorene priznáva, že sa niekedy až hanbí za to, že je šťastná vďaka nešťastiu iných. Dobrý anjel poskytuje ochranné krídla rodinám, ktorých existenciu rozvrátila zákerná diagnóza. Práca pre túto organizáciu manažérke umožnila nielen uvedomiť si, že smrť reálne existuje a je jedinou istotou v živote. 

„Keď si človek ráno umýva zuby, mal by aj porozmýšľať, čo by dobré v ten deň mohol vykonať. U nás je to ešte v plienkach, no domnievam sa, že sa to prebúdza,“ nezabúda však zdieľať svoj optimizmus Kolesárová. 

Nie všetci stoja na jej strane brehu. Charita má proti sebe veľa skrytých oponentov, ktorých postoj by sa dal cynicky zhrnúť do jediného príslovia – každý sám je strojcom svojho šťastia. Poniektorí z nás zasa síce ochotne tasia peňaženky z vrecka, no musia ňou teatrálne mávať nad hlavami a zaslziť nad vlastným samaritánstvom. Pre nich má tento editoriál jedno poučenie, aj keď práve oni ho možno nepochopia. Vychádza z budhistickej, možno reálnej príhody: dvaja mnísi, mladý a starý, išli popri brehu rieky. Zbadali, že sa v ňom topí žena a kričí o pomoc. Starý mních bez váhania skočil do vody a nešťastnicu vyniesol v náručí na breh. Obaja mnísi potom dlho kráčali mlčky vedľa seba, až kým mladý neprehovoril: „A ty nevieš, že máme prísny zákaz dotýkať sa ženy?“ Druhý mních odpovedal: „A ty ju ešte nesieš? Ja som ju už dávno pustil.“