Niekedy nás vnímajú ako konkurenciu
Dobrovoľníčka roka pracujúca s deťmi a mládežou
Jana Horváthová už desať rokov pôsobí v Klube Detskej Nádeje, ktorého členovia ako dobrovoľníci spríjemňujú a uľahčujú život dlhodobo hospitalizovaným alebo znevýhodneným deťom. Za desaťročie prešla v organizácii prakticky všetkými funkciami. Už štvrtý rok je zástupkyňou koordinátora klubu, teda má na starosti prvý kontakt s dobrovoľníkmi, no v klube má aj iné úlohy.
K dobrovoľníctvu ste sa dostali práve cez Klub Detskej Nádeje?
Áno, presne v septembri 2004 som sa ako 19-ročná vďaka mojej kamarátke dostala do tohto občianskeho združenia a som tam dodnes. Je to združenie, kde sú všetci členovia vrátane samotného vedenia dobrovoľníci a robia veci bez nároku na finančnú odmenu. Jednoducho preto, že ich práca baví, napĺňa, motivuje a posúva vpred.
Čo bolo vašou motiváciou – snaha pomôcť? Rozšíriť si obzory, schopnosti?
Na začiatku som najmä hľadala priestor, kde sa môžem realizovať, možno aj pocit, že niekam patrím a som dôležitá. Že robím to, čo má význam a je potrebné.
Zmenilo sa to rokmi?
V podstate stále ide o to isté, ale teraz mám navyše potrebu vracať naspäť to dobré, čo mi Klub Detskej Nádeje dal. Dostala som totiž veľa, naučila som sa rozlišovať podstatné a menej podstatné veci, nebrať život až tak vážne, chápať a vnímať potreby ľudí a ich hodnotový rebríček. Takisto mám vďaka tejto aktivite svoju „dobrovoľnícku rodinu“. Viem, že v prípade potreby stačí zavolať inému dobrovoľníkovi, ktorý príde a pomôže. A to nielen pracovne, ale aj súkromne. Slovom, dobrovoľníctvo je aj o vzťahoch a veľmi silných putách.
Aký typ ľudí sa k vám hlási za dobrovoľníkov?
V rámci Klubu Detskej Nádeje pracujeme najmä s mladými ľuďmi do tridsať rokov a s vysokoškolskými študentmi. Táto skupina je v rámci dobrovoľníctva veľmi rozšírená. Ale myslím si, že bez ohľadu na vek, kto chce pomáhať a dobrovoľníčiť, si svoje miesto určite nájde.
Majú dnes ľudia viac informácií, ako sa zapojiť do dobrovoľníckych projektov, než napríklad pred desiatimi rokmi?
Rozhodne áno. V čase, keď som začínala, o dobrovoľníctve sa príliš nehovorilo, a teraz existuje mnoho príležitostí dobrovoľníčiť. Je to, samozrejme, aj vďaka mnohým dobrovoľníckym portálom. Spomeniem dobrovolnictvo.sk, dobrovolnictvoba.sk, dobrovolnici.ludialudom.sk a, samozrejme, CARDO – Národné dobrovoľnícke centrum.
Typ dobrovoľníckej práce, akú robíte vy, teda starostlivosť o chorých a znevýhodnených je v spoločnosti spolu s rôznymi ekologickými a skrášľovacími projektmi dobre známa. Menej ľudí však vie, že dobrovoľne môžu poskytovať aj svoje odborné znalosti. Prečo?
Neviem, či som úplne povolaná odpovedať, ale myslím si, že sa o tom aj vie, ale možno nie dostatočne hovorí. Napríklad Klub Detskej Nádeje takéto služby využíva. Právnické služby cez program AdvokátiProBonoNadáciePontis, služby lekárov dobrovoľníkov na táboroch a víkendových akciách, ale aj služby fotografov alebo odborníkov, ktorí nám napíšu PR článok či blog.
Čo vnímate ako najväčšie prekážky pre dobrovoľníctvo u nás?
Niekedy, aj keď podávate inštitúciám pomocnú ruku v podobe dobrovoľníkov, nie vždy to prijmú. Občas zase zamestnaní ľudia vnímajú dobrovoľníkov ako konkurenciu, alebo sa nimi cítia ohrození a boja sa výpovede. Ale to sa dá vyriešiť obyčajnou komunikáciou a vzájomnou akceptáciou. V tom sa musia stále zlepšovať obe strany.
S dobrovoľníctvom má skúsenosť asi tretina Slovákov. Ako docieliť, aby ich bolo ešte viac?
V prvom rade musí sám človek chcieť pomôcť. Potom musí dostať prácu, ktorá má zmysel a on sám to vidí a cíti. A napokon, mali by ho obklopiť ľudia, ktorí budú živiť jeho motiváciu ako dobrovoľníka.
