13. 04. 2012 Nadácia Pontis

Nevidiaci sa vydajú po Slovensku, cestu im povie diktafón

Štyria nevidiaci v nedeľu vyrazia na cestu po šiestich slovenských mestách.

Štyria nevidiaci v nedeľu vyrazia na cestu po šiestich slovenských mestách. Ich očami bude navigačná nahrávka. Projekt má dokázať, čo všetko zvládnu slepí bez vidiaceho sprievodcu.

Biela palica a vodiaci pes do ruky, nahrávka s navigáciou do ucha a šesť dní s návštevou šiestich slovenských  miest pred sebou. Štyria nevidiaci bez akéhokoľvek sprievodu vidiaceho vyrážajú v nedeľu vlakom z bratislavskej hlavnej stanice na cestu s názvom Nevidím, no na Slovensku sa nestratím. Pomôcť im majú pritom vodiaci psi a hlas z diktafónu. Ten im presne popisuje trasu, ako sa v pre nich neznámych slovenských mestách majú dostať zo stanice do hotela, reštaurácie či na miesto, kde môžu chodiť von so svojimi psami.
 
Dvesto hodín práce
 

„Nahrávka musí obsahovať zreteľné objekty na ich trase, napríklad obrubníky, lampu na ulici, to je veľmi dôležité,“ hovorí Jarmila Virágová, riaditeľka Výcvikovej školy pre vodiacich psov Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska. Vraví, že špeciálnu nahrávku pripravovali asi dvesto hodín. Celú trasu Košice – Poprad – Liptovský Mikuláš – Žilina –Trenčín a Bratislava najskôr natočili na kameru a nahrávku tu okomentovali, potom hlas prepísali a nahrali na diktafón. „Teraz má nahrávka asi hodinu, no je to veľmi náročné, ak nenájdu jeden orientačný bod, musia sa vrátiť.“ V každom z miest si skupina nevidiacich vybrala spomedzi seba jedného šéfa, ktorý si trasu najlepšie naštudovať, dodáva Virágová. V prípade problémov jej môžu nevidiaci telefonovať. „Budú to ale chcieť zvládnuť sami, ani keď sa stratili v Bratislave, netelefonovali.“

Na problémy sa tešia

Róbert Cielontko, ktorý patrí k putujúcej štvorici nevidiacich, priznáva, že to bude náročné. „Na trase máme napríklad naraziť na stavebný kontajner, no ten tam medzitým už nemusí byť.“ Cielontko strácal zrak po roku 2005, keď mu zistili cukrovku. Nečakané situácie na ceste berie ako výzvu. „Teším sa na problémy,“ vraví. „Našťastie sme na Slovensku a ten kontajner tam bude ešte veľmi dlho,“ dodáva zo žartu herec Róbert Jakab. Spolu s ďalšími „chalaňmi“ – Jurajom Latinákom, Jurajom Kemkom a Mariánom Miezgom prispeli na tento projekt z výťažku svojho Vianočného bazára. „Podporili sme to preto, lebo je to netradičné,“ hovorí Kemka.

Cieľom projektu Nevidím, no na Slovensku sa nestratím, je umožniť nevidiacim zažiť a zistiť, čo všetko dokážu sami. Okrem Vianočného bazáru akciu podporila aj Nadácia Pontis v rámci svojho darcovského portálu Dobrá krajina. Ísť podľa nahrávky s páskou na očiach a bielou palicou si vyskúšali aj herci z Partičky Jakab a Kemka. Prekonať asi dvadsať metrov, čiže dostať sa z budovy na nástupište vlaku, im trvalo dlho. Jakab odbočil, hoci nemal a Kemka sa bál, že rozbije sklenené dvere, ktorými musel prejsť.

Roky príprav

Virágová, ktorá je autorkou myšlienky, hovorí, že takáto cesta nevidiacich je svetovým unikátom. S prípravou začala už pred štyrmi rokmi, dnešní putujúci sa na výpravu chystali asi dva. Akési tréningy, čiže prejsť mestom podľa nahrávky, absolvovali v Bratislave. „Ako sme raz podľa nahrávky hľadali oporné body v Bratislave, zastavil nás policajt a chcel nás previesť na druhú stranu cesty,“ hovorí s úsmevom 41-ročná Andrea Kujovičová. Nevidiaci však na druhú stranu nechceli, keďže tam ich nahrávka neposielala. Najmladší zo skupiny 28-ročný Juraj Práger, ktorý zrak strácal od detstva pre nevysvetliteľné odumieranie zrakového nervu, vraví, že skupina má jasný cieľ – vrátiť sa späť do Bratislavy, odkiaľ v nedeľu 9.34 vyrážajú do Košíc.

Príbehy nevidiacich

  •  Juraj Práger (28)

Juraj je športovec a jeho vášňou je cyklistika. Bicykluje v tandeme a venuje sa jej aj súťažne. Jurajova slepota spočíva v odumieraní zrakového nervu. Presná príčina nie je známa. Prejavy sa začali už v detstve a tretiu triedu základnej školy už absolvoval ako ťažko zrakovo postihnutý v špeciálnej škole. Juraj začal neskôr študovať na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave špeciálnu pedagogiku amatematiku, ale pri predmete ako stereometria (priestorové útvary) už nestačila ani jeho predstavivosť. Štúdium musel ukončiť a začal študovať teológiu, ktorú v súčasnosti aj vyučuje. Juraj je majiteľom vodiaceho psa Arkusa. Cestovanie mu dáva možnosť spoznať nové miesta, zažiť niečo nové. „Toto spoznávanie bude zvláštne najmä tým, že na týchto miestach som bol ešte ako vidiaci. Chcem si sám dokázať, že to dokážem,“ hovorí Juraj.

  • Andrea Kujovičová (41)

Andrea je mama 20-ročnej vysokoškoláčky. V roku 2000 jej diagnostikovali diabetes a takmer okamžite sa jej začal zhoršovať zrak. Dôvodom jej praktickej slepoty je diabetická retinopatia. Zrak sa jej zhoršoval postupne, v súčasnosti má iba svetlocit a obrysové videnie na vzdialenosť jedného metra. Jej cesta do tmy bola o to ťažšia, že mala výborný zrak. Neznášala pocit, že je na niekoho odkázaná pri pohybe. Dnes je šťastná majiteľka vodiaceho psíka Adelky. Pri prvom telefonáte o prechode cez Slovensko bola práve s priateľom nakupovať. Pamätá si, že stála medzi regálmi a nedokázala ani zaprotestovať. „Na jednej strane ma to lákalo. Myslela som si, že sa to vlastne ani nemusí zrealizovať a ak áno, tak dovtedy snáď získam nejaké skúsenosti. Mala som veľmi zmiešané pocity a neverila som si, že by som bola schopná niečo také absolvovať,“ hovorí Andrea, ktorá ešte nikdy nebola nikde sama bez vidiaceho sprievodcu. Prvou príležitosťou boli tréningy v rámci projektu Nevidím, ale na Slovensku sa nestratím. Dnes ju motivuje najmä dobrý pocit, ktorý sa dostaví, akonáhle sa skupine prechod cez Slovensko úspešne podarí zvládnuť.

  •  Róbert Cielontko (56)

Róbert bol úplne zdravý až do roku 2005, kedy mu diagnostikovali diabetes. Zrak sa mu zhoršoval postupne a ako hovorí, pomaly si zvykal. O svojich pocitoch hovorí nerád, pretože pri predstave, že už nikdy nebude vidieť, mal tie najčernejšie myšlienky. Táto predstava sa stala realitou. Dôvodom bola diabetická retinopatia. Robo v súčasnosti vôbec nevidí na ľavé oko a nemá ani svetlocit. Na pravé oko vidí na vzdialenosť asi jedného metra, aj to len obrysy. Nedávno mu kvôli chorobe museli amputovať prst na nohe. Nateraz sa podarilo stav stabilizovať. Róbert je šťastne ženatý. Lekár, ktorý ho operoval, jeho manželke prezradil, že keď sa po operácii prebral, prvé, čo sa spýtal bolo, či bude môcť chodiť so svojim vodiacim psom Aničkou. Róbert berie cestu ako výzvu. „Je to zvláštny pocit ísť bez sprievodu a chcem dokázať, že to zvládnem,“ tvrdí.

 Eva Barániková (29)

Eva sa narodila so zrakovým postihnutím. Diagnostikovali jej sivý zákal a aby toho nebolo málo, v troch rokoch jej diagnostikovali aj zelený zákal a vysoký očný tlak. Navštevovala špeciálnu školu pre zrakovo postihnuté deti a neskôr vyštudovala špeciálnu pedagogiku pre zrakovo postihnutých a pedagogiku literatúry a slovenského jazyka na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Evka študovala aj angličtinu a štúdium ukončila na úrovni prekladateľky. Jej videnie bolo do roku 2007 relatívne stabilizované, jej stav sa však začal zhoršovať sa. Stala sa majiteľkou vodiaceho psíka Akida aj napriek dlhým úvahám, či takúto zodpovednosť zvládne. Zvláda ju však perfektne.

Kto sme

Vytvárame silné a zmysluplné spojenia medzi firemným, občianskym a verejným sektorom v našich troch strategických témach – v sociálnych inováciách, vo filantropii a v zodpovednom podnikaní. V nich si budujeme expertízu, prinášame trendy, presadzujeme dlhodobý dopad a inšpirujeme.