http://www.topky.sk/cl/1000078/1307373/Nevidiaci-odkazuju-Popradu–Mate-krive-chodniky-

Poprad – V rámci celosvetového projektu „Nevidím, ale na Slovensku sa nestratím“, sa štvorica odvážnych cestovateľov so svojimi štvornohými očami – vodiacimi psami ocitli bez pomoci v našom meste. Ako ho vnímajú a čo im robilo najväčšie problémy?

S partiou nevidiacich cestovateľov sme sa stretli na popradskej železničnej stanici po dni strávenom v Poprade. Hovorili o tom prečo cestujú po Slovensku, ale posťažovali sa aj na problémy, ktoré sa ich bytostne dotýkajú. V Poprade im najviac vadili krivé chodníky a neoznačené prechody v blízkosti križovatiek. „Beriem to ako výzvu. Je to zvláštny pocit ísť bez doprovodu, ale chcem dokázať, že to zvládnem,“ hovorí Róbert Cielontko, majiteľ vodiaceho psa Aničky. Pre Juraja Prágera bude spoznávanie Slovenska zvláštne najmä tým, že na niektorých miestach bol ešte ako vidiaci. „Chcem si sám dokázať, že to dokážem,“ hovorí Juraj, ktorého vášňou je cyklistika v tandeme.

„Tento projekt je svetový unikát a nikde sa ešte nestalo, že by nevidiacich vypravili na takúto cestu len na základe inštrukcií a s vodiacimi psami. Nevidiacim držíme palce a skláňame sa pred ich odvahou,“ povedala Jarmila Virágová, riaditeľka Výcvikovej školy pre vodiacich psov z Únie nevidiacich a slabozralých Slovenska. Cesta sa môže realizovať vďakaDobrej Krajine, darcovskému portálu Nadácie Pontis a vďaka výťažku z minuloročného Vianočného bazáru chalaňov, ktorý organizovala štvorica známych hercov Juraj Kemka, Lukáš Latinák, Marián Miezga a Robo Jakab.

„Sme radi, že sme mohli podporiť tento netradičný projekt. Je aj o búraní stereotypov medzi vidiacimi a nevidiacimi a ukážkou toho, čo všetko ľudia so zrakovým postihnutím dokážu,“ vysvetľuje Monika Smolová z NadáciePontis.
Z Popradu odcestovali štyria nevidiaci sami vlakom do Liptovského Mikuláša. Do konca týždňa ich ešte čaká navšteva Žiliny, Trenčína a potom návrat do Bratislavy.

Viac sa dozviete priamo od cestovateľov vo videu.

Kto sú títo odvížni cestovatelia?

Andrea Kujovičová, (41)
Andrea je mama 20-ročnej vysokoškoláčky. V roku 2000 jej diagnostikovali diabetes a takmer okamžite sa jej začal zhoršovať zrak. Dôvodom jej praktickej slepoty je diabetická retinopatia. Zrak sa jej zhoršoval postupne, v súčasnosti má iba svetlocit a obrysové videnie na vzdialenosť jedného metra. Jej cesta do tmy bola o to ťažšia, že mala výborný zrak. Neznášala pocit, že je na niekoho odkázaná pri pohybe. Dnes je šťastná majiteľka vodiaceho psíka Adelky. Pri prvom telefonáte o prechode cez Slovensko bola práve s priateľom nakupovať. Pamätá si, že stála medzi regálmi a nedokázala ani zaprotestovať. „Na jednej strane ma to lákalo. Myslela som si, že sa to vlastne ani nemusí zrealizovať a ak áno, tak dovtedy snáď získam nejaké skúsenosti. Mala som veľmi zmiešané pocity a neverila som si, že by som bola schopná niečo také absolvovať,“ hovorí Andrea, ktorá ešte nikdy nebola nikde sama bez vidiaceho sprievodcu. Prvou príležitosťou boli tréningy v rámci projektu Nevidím, ale na Slovensku sa nestratím. Dnes ju motivuje najmä dobrý pocit, ktorý sa dostaví akonáhle sa skupine prechod cez Slovensko úspešne podarí zvládnuť.

Juraj Práger (28)
Juraj je športovec a jeho vášňou je cyklistika. Bicykluje v tandeme a sa venuje sa jej aj súťažne. Jurajova slepota spočíva v odumieraní zrakového nervu. Presná príčina nie je známa. Prejavy sa začali už v detstve a tretiu triedu základnej školy už absolvoval ako ťažko zrakovo postihnutý v špeciálnej škole. Juraj začal neskôr študovať na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského špeciálnu pedagogiku a matematiku, ale pri predmete ako stereometria (priestorové útvary) už nestačila ani jeho predstavivosť. Štúdium musel ukončiť a začal študovať teológiu, ktorú v súčasnosti aj vyučuje. Juraj je majiteľom vodiaceho psa Arkusa. Cestovanie mu dáva možnosť spoznať nové miesta, zažiť niečo nové. „Toto spoznávanie bude zvláštne najmä tým, že na týchto miestach som bol ešte ako vidiaci. Chce si sám dokázať, že to dokážem,“ hovorí Juraj.

Eva Baraníková (29)
Eva sa narodila so zrakovým postihnutím. Diagnostikovali jej sivý zákal a aby toho nebolo málo, v troch rokoch jej diagnostikovali aj zelený zákal a vysoký očný tlak. Navštevovala špeciálnu školu pre zrakovo postihnuté deti a neskôr vyštudovala špeciálnu pedagogiku pre zrakovo postihnutých a pedagogiku literatúry a slovenského jazyka na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Evka študovala aj angličtinu a štúdium ukončila na úrovni prekladateľky. Jej videnie bolo do roku 2007 relatívne stabilizované, jej stav sa však začal zhoršovať sa. Stala sa majiteľkou vodiaceho psíka Akida aj napriek dlhým úvahám, či takúto zodpovednosť zvládne. Zvláda ju však perfektne.

Róbert Cielontko (56)
Róbert j bol úplne zdravý až do roku 2005, kedy mu diagnostikovali diabetes. Zrak sa mu zhoršoval postupne a ako hovorí, pomaly si zvykal. O svojich pocitoch hovorí nerád, pretože pri predstave, že už nikdy nebude vidieť, mal tie najčernejšie myšlienky. Táto predstava sa stala realitou. Dôvodom bola diabetická retinopatia. Robo v súčasnosti vôbec nevidí na ľavé oko a nemá ani svetlocit. Na pravé oko vidí na vzdialenosť asi jedného metra, aj to len obrysy. Nedávno mu kvôli chorobe museli amputovať prst na nohe. Nateraz sa podarilo stav stabilizovať. Róbert je šťastne ženatý. Lekár, ktorý ho operoval, jeho manželke prezradil, že keď sa po operácii prebral, prvé čo sa spýtal bolo, či bude môcť chodiť so svojim vodiacim psom Aničkou. Róbert berie cestu ako výzvu. „Je to zvláštny pocit ísť bez doprovodu a chcem dokázať, že to zvládne,“ tvrdí.