V mnohých rómskych osadách sa stretlo s veľkou nedôverou otvorenie komunitných centier pre ich čhavore. DNES JE VŠETKO INAK. Koordinátor programov sociálnej integrácie Peter Kulifaj (26) na základe skúseností slovenskej pobočky českej neziskovej organizácie Človek v tiesni hovorí: „Ak nechceme, aby sa rómske deti v dospelosti pretĺkali tak ťažko životom ako ich nevzdelaní a nezamestnaní rodičia, potom niet inej možnosti, ako sa im postarať o kvalitné vzdelávanie a výchovu bez zlého vplyvu povaľačov, feťákov, alkoholikov z osád.“

Štyri centrá 
Na východnom Slovensku, kde by sme ťažko našli dedinu bez rómskej osady postavenej spravidla na cudzích pozemkoch, má absolvent odboru sociálna práca na Univerzite Komenského pod palcom prácu skúseného tímu profesionálov a dobrovoľníkov z radov vysokoškolských študentov v štyroch koordinačných centrách. V Spišskom Podhradí, v osade Rožkovce pri obci Doľany, v Sveržove blízko slovensko-poľskej hranice a v Petrovanoch neďaleko Prešova. „Vďaka peniazom získaným z Európskeho sociálneho fondu, z Nadácie Pontis a od mnohých štedrých sponzorov pomáhame s doučovaním i vyplňovaním voľného času bezmála päťsto deťom zo znevýhodneného sociálneho prostredia. Nechceme byť neskromní, ale veľa detí vďaka tomu, že sa po vyučovaní nefl ákajú bezcieľne po osadách, ale s našimi pracovníkmi si píšu domáce úlohy a pripravujú sa na ďalší deň do školy, neprepadlo. Päťka na vysvedčení či opakovanie ročníka ešte stále v mnohých rómskych rodinách nie sú žiadnou tragédiou. Neverili by ste, ako mnohým deťom z osád stúplo sebavedomie, keď si zlepšili známky na vysvedčení,“ hodnotí Peter.

Lepšie už bolo 
Hoci jeho vek nenaznačuje, že by mohol mať veľa skúseností so sociálnou prácou v rómskej komunite, opak je pravda. Na základnej škole v Malackách sedel v lavici s rómskym spolužiakom, vôbec mu to neprekážalo, hoci bol za to často terčom posmeškov a uštipačných poznámok. Nielen od spolužiakov, ale aj od dospelých, čo ho mrzelo oveľa viac. Ozajstné problémy rómskej komunity spoznal až po promócii, keď pracoval v nepriateľsky naladenom rómskom gete v bratislavskej Petržalke. „Čo tínedžer, to záškolák, feťák, povaľač. Občas som si pripadal ako naivný samaritán vo vykričanej newyorskej štvrti Bronx, kde žijú samí kriminálnici a kde platí pravidlo, že kto nekradne, nezabíja, nefetuje, neberie drogy, nezaslúži si žiť. Keby som mal trocha pesimistických génov, tak by som si bol po tejto katastrofálnej skúsenosti povedal, že táto práca nemá zmysel. Lenže ja som zaočkovaný optimizmom a výsledky našej organizácie ukazujú, že činnosť komunitných centier má zmysel.“ 

 V domoch na hornom konci obce Petrovany, ktorej domáci nepovedia inak ako Močarmany, sa vždy potešia návšteve Miša Petrufa (32). Hoci sa doučovaniu rómskych detí venuje ešte len trištvrte roka, mnohí rodičia si už bez jeho pomoci prípravu svojich šarvancov na hodiny slovenčiny, matematiky, fyziky nevedia predstaviť. Július Tancoš z neomietnutého domu pod hradskou má doma piatich školákov. Kedysi robil v neďalekej tehelni, teraz je už dlhší čas bez roboty. Ako vraví, má z toho nervy, lebo deväťčlenná rodina sa každý mesiac pokúša o zázrak vyžiť z 350 eur. Nehanbí sa priznať, že keby mal pomáhať svojim čhavore s úlohami, asi by nadobro prišiel o nervy. „Keď som minule dievčatám prelistoval zošity z matematiky, prisámbohu, nevedel som, o čom je reč. To nie sú počty z mojich školských čias. Tak s tými príkladmi idú do komunitného centra a domov sa vrátia s napísanými úlohami. Tam sa aj pohrajú, naučili sa ovládať počítač, teraz ich učia, ako narábať s eurami. Keď budú múdre, budú mať aj peniaze, nedopadnú tak ako ja!“

Aj jeho sused Marián Horváth zasype Miša Petrufa a jeho spolupracovníkov úprimnými slovami vďaky. „Dobre, že tam idú rovno zo školy, netúlajú sa s kamarátmi po dedine, nezlostia rodičov ani babku s dedkom a známky majú lepšie ako mnohé biele deti,“ chváli sa tretiakom Máriom a deviatakom Martinom. Otec piatich detí je tiež bez zamestnania, kedysi pracoval v družstevnej zemiakarni v susednom Drienove. „Ale čo bolo, bolo, lepšie sa minulo. Celý život je nanič, aspoň že z tých dvoch školákov mám radosť. Veď dvojky sú dobré známky, či nie?“

Dvojníčka CC 
V útulne zariadenom dome Gáborovcov máme dojem, že sme sa ocitli v roku 1956, keď mala slávna talianska herečka Claudia Cardinale osemnásť. Michaela, jedna z piatich a troch adoptovaných detí Gáborovcov, akoby z oka vypadla CC, ktorú preslávil hviezdami nabitý western Vtedy na Západe. „Už len mesiac budeme spolu, v novom roku sa Michaela chystá za prácou opatrovateľky do Rakúska,“ pochváli sa nad šálkou dobrej kávy mama Eva Gáborová. Jej dcéra tri roky chodila na zdravotnú školu, do maturitného ročníka však nedošla, tento rok štúdium prerušila. „Veľmi chcem finančne pomôcť rodičom. Otec síce robí v tehelni, ale z jeho platu si novú strechu, nové podlahy ani nový nábytok nekúpime,“ ospravedlňuje svoj nečakaný krok Michaela. Jej päť súrodencov pracuje v Anglicku, domov prídu iba dvakrát do roka, ale rodičom prisľúbili, že keď si nasporia zopár tisíc libier, vrátia sa a v rodnej dedine si postavia domy. Aj Michaela chodievala na doučovanie do miestneho komunitného centra. „Otec mi donekonečna opakuje, aby som si dokončila školu, lebo bez vzdelania si dobre platenú robotu nenájdem. Navyše, keď som Cigánka…“ Gáborovci sú už na prvý pohľad iní ako ich susedia. „U nás sa nikdy nechľastalo, jedinou neresťou sú cigarety mojej manželky. Deťom, tým vlastným i adoptovaným, sme vravievali, dávajte si pozor, s kým sa kamarátite, lebo popri zlom kamarátovi sa ľahko dostanete do problémov,“ hovorí o výchove svojej osmičky bývalý baník.

Zhovorčivá pracovníčka komunitného centra Julka Vitališová, ktorá má na starosti rómske rodiny, chváli Michaelu aj ako šikovnú redaktorku. „Keď k nám chodila ako stredoškoláčka, dala sa na tvorbu obecných novín a išlo jej to výborne. Bolo očividné, že to dievča chce dosiahnuť v živote viac ako jej rodičia. A podľa mňa to aj dosiahne. Nikdy som ju nevidela túlať sa po dedine s partiami rovesníkov, jej cesta zo školy viedla rovno do komunitného centra. Práve sme sa dohodli, že keď bude z Rakúska na pár dní doma, začne opäť pracovať na tvorbe miestneho spravodajca.“

Michaela v porovnaní so svojimi rómskymi rovesníčkami má ešte jednu veľkú výhodu, ktorá jej otvára dvere do sveta. Dohovorí sa po nemecky i anglicky. „Kým moje spolužiačky z rómskej časti dediny naháňali frajerov a rodili deti, ja som sa snažila naučiť aspoň hovorovo dva svetové jazyky. Doučovala som sa ich v komunitnom centre a tam mi stále vraveli, že raz nadíde deň, keď sa mi veľmi zídu. Mali pravdu.“

Lepšie známky presvedčili 
Ako spomína Michal Petruf, pre ľudí z komunitného centra bolo najťažšie prelomiť u rómskych rodičov nedôveru. „Naše deti nikto cudzí sekírovať ani vychovávať nebude, na to sme tu my rodičia, počúvali sme v prvých týždňoch v rómskych rodinách. Ale menej záškoláctva, lepšie známky, poslušnejšie deti rodičov presvedčili, že voľný čas, ktorý ich ratolesti trávia v komunitnom centre, nie je premárnený.“