Manželia Markovci: Nevnímame to tak, že robíme filantropiu. Keď môžeme zlepšiť veci, v ktorých vidíme zmysel, ideme do toho

Tento článok vyšiel v magazíne Nadácie Pontis filantropia – je to rodinné

Lucia a Richard z firmy a nadácie ESET sú vzácni ľudia. V otvorenom rozhovore sa dočítate, čo ich najviac trápi a teší na súčasnom Slovensku, ako vnímajú spoločenskú zodpovednosť či slovenské školstvo, aj prečo chcú podporovať špičkových vedcov.

Rozhovor som sa ani nepokúšala dohodnúť cez pracovný týždeň. V Richardovom pracovnom kalendári nie je veľa dní, ktoré by v spoločnosti ESET nebol na cestách a stretnutiach. Lucia zas popri udržiavaní rodinnej pohody manažuje zodpovedné podnikanie vo firme, celú Nadáciu ESET a je aj srdcom a dušou ESET Science Award. Do rozhovoru sme sa tak pustili v sobotu podvečer, keď sa deti unavené športovými aktivitami a rodinnou prechádzkou pomaly chystali spať.
Byť v prítomnosti oboch je vždy cenný dar. Kto ich nepozná, z pohody, nadhľadu, obrovskej pokory a „normálnosti“, ktorá z oboch vyžaruje, by ťažko tušil, že hovorí s jedným z najoceňovanejších a najuznávanejších manažérov Slovenska; a Lucia má zas obdiv profesionálov filantropického sveta za jej neskutočný záujem, znalosti a energiu spájať a posúvať veci dopredu. Oboch spájajú silné hodnoty čestnosti a viery v túto krajinu a potenciál ľudí, ktorí tu žijú. Obaja zdieľajú dar lásky k športu a schopnosť zasmiať sa aj sami na sebe. Vzájomná podpora, obdiv a vďaka sú ich silnou väzbou. Bolo mi veľkou cťou robiť tento rozhovor. (Lenka Surotchak)

Lucia, Richard, ako rodina ste známi, že podporujete viacero tém, podľa čoho si ich vyberáte?
RICHARD: Mnohé aktivity, ktoré podporujeme, súvisia buď s tým, čo sme zažili, alebo s tým, koho poznáme a s čím sme konfrontovaní. Niekedy je ťažké striktne rozlíšiť osobný a pracovný život. Lucia pracuje pre Nadáciu ESET, kde sa stretáva s rôznymi témami. Občas sa ale môžu objaviť veci, ktoré firemnej nadácii nesedia do oblastí podpory, resp. ich z obmedzeného rozpočtu nevedia podporiť, my ako rodina však cítime, že by bola škoda ich nepodporiť.
LUCIA: Súhlasím s tým, že firemná nadácia sa musí držať svojej témy, preto v Nadácii ESET dbáme na to, či projekty zapadajú do našich oblastí podpory a aký majú potenciál. Len tak vieme docieliť, že naše obmedzené finančné zdroje pomôžu dosiahnuť vytýčený cieľ.
Osobne som konfrontovaná s množstvom skvelých projektov, ku ktorým mám aj vzťah, aj vidím ich potenciál a viem, že môžem pomôcť – finančne, ale aj svojou osobnou zainteresovanosťou. Tiež však máme svoje limity a kapacitu, aby nám to neprerástlo cez hlavu; každopádne, vo všetkých prípadoch to v konečnom dôsledku smeruje k tomu, že sa chceme svojou mierou pripojiť k aktívnym ľuďom, ktorí prispievajú k tomu, aby sa na Slovensku žilo lepšie.

Mení sa rokmi to, o akú podporu vás ľudia či organizácie žiadajú? A zároveň, mení sa to, čo vy od projektov očakávate?
LUCIA: Myslím si, že sa to hlavne z našej strany posunulo na iný level. Kedysi to bolo o tom, že nás organizácia požiadala o finančnú pomoc, a ak sme vyhodnotili, že robí prospešné veci, tak sme ju podporili a ďalej sme to už v podstate neriešili. Teraz už chceme vedieť, na čo presne použijú naše peniaze a s akým dopadom, čo sa tým vyrieši a zlepší.
Napríklad pri rekonštrukcii detskej onkológie sme presne vedeli, že vďaka otvoreniu dennej kliniky nemusia byť deti kvôli podaniu chemoterapie niekoľko dní v nemocničnom prostredí a môžu viac času tráviť so svojimi blízkymi v domácom prostredí. Priamo na oddelení tak ostávajú iba deti, ktorých stav si to vyžaduje, majú však už vytvorené podmienky, aby ich neohrozovali nemocničné baktérie.
Rovnako sa zaujímame aj o vzdelávacie projekty. Jednoducho povedané, keď teraz na niečo prispievame, zaujíma nás, ako sa „znásobí“ náš dar, aby bol spoločný dopad čo najväčší.

Manželia Markovci na odovzdávaní ocenení Via Bona 2017. Foto: Tomáš Halász

Richard, čo je v tomto smere dôležité pre teba?
RICHARD: Na jednej strane je tradičná a ľahko pochopiteľná predstava o filantropii, kedy niekto, kto má v živote viac, ako potrebuje – a myslím si, že tam patrí väčšina z nás – venuje časť niekomu, kto trpí nedostatkom alebo koho zasiahla nepriaznivá životná situácia, respektíve niekomu, na koho systém nemyslí.
Pre mňa je ale veľmi podstatné, že firma, ktorú vediem, sama o sebe slúži ako príklad pre spoločnosť. Cítim to tak, že nateraz je príbeh firmy ESET, ktorá dosiahla svetový úspech vďaka umu svojich zamestnancov a hodnotám, na ktorých bola vybudovaná, pre túto krajinu ešte dôležitejší ako to, koľko z peňazí venujeme ako firma späť do spoločnosti.

V lete ste sa ako rodina vybrali do Himalájí, prečo ste si zvolili práve túto destináciu?
LUCIA: Chceli sme deťom ukázať iný svet, aby videli, že to, ako sa žije na Slovensku, nie je samozrejmosť. Aj u nás má mnoho ľudí ťažký život, ale predsa len je rozdiel medzi ťažkým u nás a ťažkým v Indii, resp. v podobných destináciách. S Richardom sme zvykli cestovať po krajinách s inou kultúrou, čo nás v konečnom dôsledku len obohatilo. Teraz to ukazujeme aj našim deťom.

Rozprávali ste sa o tom s nimi? Pýtali ste sa ich, ako vnímajú chudobu a kontrast medzi životom tam a tu?
RICHARD: Snažíme sa veci, ktoré takto spoločne zažijeme, deťom vysvetliť a porovnať s tým, čo bežne poznajú. Veľa vecí ani nepomenujeme explicitne, ale deti to pochopia z toho, čo vidia.
LUCIA: Deti, a nielen tie naše, si cez to, čo zažijú, samy vytvárajú názor. Pevne verím, že cez rôzne skúsenosti do nich vštepujeme hodnoty a že tie v nich niekde ostanú a neskôr sa zachovajú správne.

Vediete ich k filantropii? Viem, že váš syn robil veľmi pekný školský projekt.
LUCIA: Sme radi, že školy rozvíjajú v deťoch aj takýto spoločenský rozmer. Škola, do ktorej chodia naše deti, je zapojená do rozvojového programu pre mladých – Medzinárodnej ceny vojvodu z Edinburghu, ktorej súčasťou je aj charitatívna oblasť. Miška si vybrala návštevu domova dôchodcov, myslím, že to v nej veľa zanechalo, naučila sa, že starí ľudia sú veľmi vďační. Peťo sa rozhodol, že podporí vzdelávacie stredisko Včelí kRaj, ktoré aj zážitkovou formou ukazuje, ako veľmi sú včely dôležité. Veľmi ho to bavilo a mal pocit, že by to mohlo zaujať aj jeho rovesníkov.

Takéto projekty ukazujú, že filantropia nie je len vecou dospelých. Čo je filantropia pre vás?
RICHARD: Vnímam ju v dvoch podobách. Jedna je taká tá inštitucionalizovaná filantropia, ktorá sa v určitých kruhoch spoločnosti už očakáva, má byť vidieť, aby inšpirovala. Tá druhá je viac osobná, keď človek vníma, že sa má lepšie ako iní, a snaží sa pomôcť tam, kde je to potrebné. Neraz takýto ľudia, a ja to cítim podobne, nepovažujú za dôležité hovoriť o tom verejne, robia to skôr pre svoj vnútorný pocit alebo v záujme nejakého vyššieho dobra. Nedá sa povedať, že jedna podoba je dobrá a druhá zlá, obe majú svoju úlohu.
LUCIA: Nevnímame to tak, že robíme filantropiu. Jednoducho, keď môžeme zlepšiť stav vecí, v ktorých vidíme zmysel, ideme do toho. Keď každý, kto môže niečo urobiť pre komunitu, krajinu alebo životné prostredie, prispeje svojou mierou, môže sa nám tu všetkým žiť lepšie.

Obaja veľa hovoríte o tom, že chcete, aby bolo Slovensko lepšou krajinou. Ako si ju predstavujete?
RICHARD: Predstavujem si krajinu, v ktorej sú ľudia schopní naplniť svoj potenciál, jednoducho krajinu, s ktorou si najmä mladí ľudia spoja svoju budúcnosť. Majú príležitosť dosiahnuť primerané vzdelanie a majú priestor ukázať svoju šikovnosť bez toho, aby museli odísť. Ale ak sa tak rozhodnú, môžu – majú slobodu.
LUCIA: Súhlasím a dopĺňam, že krajina sú okrem hlavného mesta aj regióny, a tam bude túto víziu ešte ťažšie dosiahnuť. Čo bude budúcnosť krajiny ovplyvňovať, je aj schopnosť prispôsobiť sa zmenám. A to mi nejde dokopy so stále rovnakým spôsobom výučby ako spred tridsiatich rokov. Takže lepšie Slovensko je pre mňa lepšie školstvo a vynikajúci učitelia. Od toho sa odvíja všetko ostatné.

Je niečo, čo vás na Slovensku aktuálne trápi, čo nie je obrazom krajiny, ktorú si predstavujete?
RICHARD: Žijeme vo svete, v ktorom je v poslednom čase ešte viac cítiť snahu niektorých skupín dobré vydávať za zlé a zlé za dobré. Dobrí ľudia tak musia tráviť čas obranou samých seba pred konšpiračnými teóriami, útokmi a prekrúcaním faktov. Aj vo vedení krajiny máme ľudí, ktorí sú zvyknutí používať pochybné spôsoby, ako sa presadzovať, a byť zdanlivo úspešní. Vzdelanie a pokrok sú ich nepriateľom, budú proti nim bojovať a zneužívať nástroje, ktoré majú k dispozícii.

Mám pocit, že vzdelanie je pre vás dôležitá rodinná hodnota. Je práve vzdelávanie tým, čo nám môže pomôcť brániť sa pred prekrúcaním faktov?
RICHARD: Nepochybne áno. Ako som spomínal, je dôležité, aby mal človek možnosť naplniť svoj potenciál. Akonáhle som schopný rozmýšľať voľnejšie a v širších súvislostiach, otvára mi to oveľa viac možností, v ktorých sa môžem realizovať. A môžem tak robiť to, na čo mám najväčšie predpoklady a čo ma najviac baví. Môžem mať hodnotnejší život, v ktorom mi nebudú chýbať konšpirácie a nepriatelia, aby som si nimi ospravedlnil svoj neúspech. V minulosti to, v akom prostredí človek vyrastal a čo robili jeho rodičia, veľmi predurčilo aj jeho budúcnosť. V dnešnej dobe sme už, našťastie, o kúsok ďalej.
LUCIA: Aj o tomto je to prispôsobovanie sa zmenám. V dnešnej dobe sa na nás valia informácie a je potrebné nebyť len ich pasívnymi prijímateľmi, ale využiť našu schopnosť kriticky myslieť, a tak sa rozhodovať. Rodičia sú prví, ktorí učia svoje deti používať túto schopnosť už v tých najzákladnejších činnostiach, ale neskôr už strácajú plný dosah a túto úlohu preberá aj okolie – učitelia, rovesníci…
Ak na školách budú vnímaví učitelia, ktorí budú u detí a mládeže túto schopnosť ďalej rozvíjať, nemusíme sa obávať propagánd, netolerantného správania a extrémistického pretláčania názorov. Ak rodičia a učitelia budú deťom a mladým spoločne vštepovať vieru v seba a vo svoje schopnosti, to, ako sa niekto narodí, nemusí automaticky zaškatuľkovať jeho ďalší život.

Spomínam si, že keď si na jednom podujatí Generácie 3.0 videla, ako študentky robia cez prázdniny vzdelávací projekt pre svojich rovesníkov, povedala si, že ty si ten čas trávila okopávaním záhrady.
LUCIA: Áno, žili sme na dedine ešte za socializmu, kde sme boli tak prirodzene vtiahnutí do kolobehu prác na záhrade a vo vinohrade. Nesťažujem sa, aj to ma veľa naučilo, keby som však vtedy mala možnosti, ktoré sa ponúkajú teraz, asi by sa môj život vyvíjal úplne inak. Aj na moje rozhodnutie ísť na vysokú školu mali vtedy skôr vplyv moji kamaráti.
Nechcem tým však povedať, že bez vysokej školy človek nemôže byť úspešný, práve naopak, aj dobrí majstri sú prepotrební, vodiči, kuchári, keď poctivo robia svoju robotu, môžu byť úspešní a naplniť svoj potenciál v tom, v čom sú dobrí a čo ich napĺňa. Radšej byť vynikajúcim elektrikárom ako podpriemerným projektovým manažérom v korporácii. (smiech)
A chcem zdôrazniť, že byť okrem toho aj dobrým rodičom je poslanie. A aj ja si prajem, aby sa nám podarilo z našich troch detí vychovať najmä zodpovedných a čestných ľudí.
RICHARD: Keď vyrastáme, sme formovaní rodinou a prostredím, no potom sa posúvame ďalej sami. Keď neskôr vychovávame deti, je dobré, keď im prinesieme nejaký ďalší kúsoček oproti tomu, čo sme dostali vo svojom detstve my. Deti tak začínajú o trochu ďalej a môžu sa zase posunúť.
Vysokú školu vnímam najmä ako prostriedok, vďaka ktorému človek vidí nové možnosti, stretne nových ľudí a zažije nový spôsob uvažovania, novú inšpiráciu. Práve preto je dôležité, aby toto prostredie priťahovalo najlepších z najlepších a bolo nositeľom a šíriteľom hodnôt. Školstvo na Slovensku však stagnuje, zdá sa mi, že chýba dostatočný záujem zo strany štátu.

Čím to je, že často nevidíme vzdelanie ako niečo, čo nám prinesie kvalitnejší život a viac príležitostí?
RICHARD: Často sa v spoločnosti hovorí o tom, čo je tradičné. Vraciame sa do minulosti a porovnávame, ako to bývalo kedysi. Na prvý pohľad znie myšlienka, že sa musíme vrátiť ku tradičným hodnotám, možno dobre, ale keď porovnáme svet dnes a pred 50 alebo 100 rokmi, alebo hoci len pred 15-timi, tak je veľmi odlišný. Nie je preto dobré ostať mentálne nastavený na minulosť. Takýto postoj k životu podľa mňa progres spomaľuje.

Šiesti spolumajitelia firmy ESET sa rozhodli podporovať vedu a výskum a Nadácia ESET tak nedávno spustila nominácie pre ocenenie ESET Science Award. Je to jeden zo spôsobov, ktorým chcete „hacknúť“ vzdelávanie na Slovensku a posunúť ho na vyšší level?
RICHARD: Naša cena chce zmeniť postoj ľudí – aby bola širšia verejnosť pozitívnejšie naladená na vedu a vnímala ju atraktívnejšie. Aby ľudia nehovorili: „My tu ťažko žijeme, nechcite od nás ešte, aby išlo viac peňazí do vedy.“ Nie je to tak, že keď pôjde viac zdrojov na výskum, niekde inde budú chýbať. Investovať do vedy, výskumu a vzdelávania by mali štáty nie preto, že sú bohaté, ale aby sa stali bohatými a pozdvihli životnú úroveň obyvateľstva.
LUCIA: Ja doplním, že naša cena nebude financovať vedu a výskum, to je úlohou štátu, aj keď u nás, bohužiaľ, zlyháva. Chceme podporiť výnimočných slovenských vedcov a vedeckých pracovníkov a prispieť k zmene vnímania vedy u nás. Chceme prinášať inšpiratívne vzory z radov úspešných svetoznámych vedcov a vedkýň, popularizovať vedu, či ukázať, že aj malá krajina ako my sa prostredníctvom vedy a výskumu vie presadiť a posúvať sa dopredu.

Čo by ste chceli, aby cena v najbližších 5-6 rokoch dosiahla?
RICHARD: Veda má veľmi praktický aspekt – vedie k tomu, že máme efektívnejšie poľnohospodárstvo, vieme lepšie liečiť ľudí, uľahčovať si namáhavú prácu, predchádzať nešťastiam a podobne. Na Slovensku však žijeme v tom, že výskum, ktorý hľadá lieky na neliečiteľné choroby, sa deje niekde v Japonsku alebo v Amerike. Máme pocit, že to ide mimo nás, že sme iba konzumenti. Ale nemusí to tak byť.
Našou cenou chceme ľuďom ukázať, že veda a túžba po poznaní je jeden zo spôsobov, ako napĺňať svoj život. Túžba po poznaní a prirodzená zvedavosť nemá byť iba vecou malých detí – týka sa každého z nás.

Lucia, v ESETe sa venuješ spoločenskej zodpovednosti. Do akej miery je pre špičkových ľudí, ktorí do ESETu prichádzajú, táto téma dôležitá?
LUCIA: Verím, že ESET má v tomto smere silné renomé, naši terajší či potenciálni zamestnanci chcú byť u nás aj pre to, aké hodnoty vyznávame. To, ako sa prezentujeme navonok, vnútri firmy naozaj žijeme. A v podstate od začiatku sa ESET snaží byť lídrom zodpovedného podnikania aj v rámci firemného prostredia.
RICHARD: Je to pre zamestnancov dôležité. Viacerí nám povedali, že sa rozhodovali na základe toho, ako vnímali naše hodnoty. Zaujímavé je, že nemusíme hovoriť, ktoré to sú.

Richard, napriek tomu, že vyhrávaš manažérske ceny a v poslednom období ste pravidelne Firmou roka, s Luciou aj s ďalšími kolegami ste sa postavili na štart prekážkového behu Tvrďák a v blate zabehli 5 km na podporu projektu Generácia 3.0, ktorý pomáha šíriť inovatívne vzdelávacie prístupy do škôl. Prečo? (smiech)
RICHARD: Malé deti sa radi hrajú v blate, dospelí si návrat k detskej prirodzenosti môžu vyskúšať pri Tvrďákovi. (úsmev) Keď to poviem ale vážnejšie, tak je to podľa mňa dobrý príklad toho, ako spojiť príjemné s užitočným. Keď to vieme prepojiť s takýmto zmysluplným posolstvom, a dokonca naň namotať aj kolegov, máme z toho radosť.
LUCIA: Keď sme sa s Rišom spoznali, povedal, že som do voza aj do koča. Medzi nami, stále som viac do voza ako do koča. (smiech) Z mojej strany ide pri Tvrďákovi o výzvu a samotné prekonanie sa, ale ochotne do toho pre dobrú vec vždy idem a verbujem aj ďalších kolegov. Verím, že tento rok nás bude tiež dosť a symbolicky tak ukážeme, že učitelia, za ktorých na štarte stojíme, sa rovnako ako my boria s prekážkami v systéme. Šíreniu dobrých vzdelávacích prístupov preto treba napomáhať.

Lucia a Richard počas Tvrďáka 2018. Foto: Pavol Papač

Viac podobných inšpiratívnych príbehov, rozhovorov, ale aj tipov, si môžete prečítať v našom magazíne filantropia – je to rodinné:

⇒ online verzia

⇒ na stiahnutie

⇒ EPUB verzia pre niektoré druhy čítačiek