Riadiť viac ako stočlenný tím nie je jednoduché, no tvoriť s nimi zároveň najčítanejší denník v krajine je minimálne obdivuhodné. Bežný deň šéfredaktorky Nového Času Júlie Kováčovej (36) nám chvíľami pripomína výzvu pre supermana! „Ak si niekto pod pozíciou šéfredaktora predstavuje žúry a dlhé obedy, tak predovšetkým je to práca, ktorá si vyžaduje desiatky náročných rozhodnutí denne. Bulvár miluje masy a masy milujú bulvár, Slovensko v tomto nie je vo svete žiadnou výnimkou.“ 

Najčítanejší denník Nový Čas prechádza rukami aj čitateľov už 25 rokov. Viacerých asi prekvapí, že na čele takého mocného média stojí žena. 

Niektorých určite… (úsmev) Pozíciu šéfredaktorky zastávam od svojich 28. rokov, a nie pohlavie, ale práve môj vek spôsoboval zo začiatku veľa zaujímavých situácií. Mnoho ľudí na mítingoch totiž nielenže neočakávalo ženu, ale už vôbec v tomto veku. Na mnohých, najmä medzinárodných mítingoch som doteraz jedinou ženou v tíme. 

Vo svete mužov to asi nie je veľmi jednoduché. Ako vás vnímajú „kolegovia“ z mediálneho prostredia? 

To by ste sa museli opýtať ich. Moji najbližší kolegovia vedia, že pohlavie v tíme u mňa nezohráva žiadnu rolu, šancu prejaviť sa aj prípadný postup má na dosah každý. Záleží na kvalite a drive daného človeka. Stredný manažment v Novom Čase je vyskladaný pol na pol, muži a ženy, aj medzi mojich zástupcov patrí žena. Toto rozdelenie je dôležité, pretože ženy a muži prinášajú na veci rôzne pohľady a tak vám na konci vzniká zaujímavá mozaika názorov. Navyše aj naši čitatelia sú podľa prieskumov 50:50, takže to sedí. 

Aká bola vaša novinárska cesta na taký dôležitý, no neľahký post šéfky najčítanejších novín v krajine? 

Do Nového Času som prišla zo seriózneho denníka, takže spočiatku to bol šok. Nielen tematický, ale aj v spôsobe spracovania tém. Napriek tomu, že bulvár je považovaný z nejakej časti za ľahší žáner, je za ním veľa detailnej práce. Človek musí byť extrémne rýchly, zároveň dôsledný, mať prístup k zdrojom a overovať veci z viacerých strán. Keď totiž urobí chybu Nový Čas, každý by od nás rád vysúdil minimálne milión… (smiech) 

Nenávidený aj milovaný – bulvár. Neuráža vás toto označenie? Ako ho vníma nežné pohlavie? Poviem to jednoducho – bulvár miluje masy a masy milujú bulvár 🙂 Slovensko v tomto nie je vo svete žiadnou výnimkou. 

Najväčšie kauzy, pikošky o celebritách, exkluzívne informácie – to všetko je samozrejmosťou, keď si ráno čitateľ otvorí Nový Čas. Ale vy viete posúdiť, čo za tým všetkým je?  Tajné know-how vám asi neprezradím, ale to je to, čo nás robí 25 rokov jednotkou na trhu. Okrem skúsených ľudí v tíme, ktorý denne pracuje s kreativitou a informáciami, potrebujete podnetnú atmosféru. Bez nej je denná výroba ťažko predstaviteľná. Nový Čas totiž vyrábame približne 350-krát do roka, čo znamená sedem dní v týždni, a k tomu si pripočítajte denné online spravodajstvo na cas.sk. Pri takom tlaku potrebujete odhad na to, kedy na tím pritlačiť a kedy je priestor na voľnejšie tempo. Široké vedenie redakcie denne absolvuje tri porady, kde prebieha veľa búrlivých debát. Nikto si tam nepríde posedieť, vedúci jednotlivých sekcií musia vedieť pred kolegami obhájiť svoje názory a nápady. O väčšine predkladaných tém musí byť presvedčená väčšina tímu, inak sa do novín nedostanú. A aj keď mám právo veta, až tak často ho podľa mňa nevyužívam… (úsmev) Každý v tíme pozná pravidlo, chceme čitateľov informovať o aktuálnom dianí, poradiť im s problémami od financií až po oblasť zdravia a zabaviť ich. 

Nový Čas je jednotkou medzi denníkmi už 25 rokov. Čo stojí za týmto úspechom? Celebrity, príbehy, fotky? 

Celebritné príbehy aj paparazzi fotky sú samozrejmosťou, tie hodnotiť nebudem. Šoubiznis je hra a netreba ju prežívať viac, ako je nutné. Aj tu je však potrebné držať sa predovšetkým faktov. Ale to, čo vami skutočne pohne, sú ľudské príbehy, mnohokrát osudové, mnohokrát zúfalé, ale aj tie úsmevné. To je totiž ten život a zároveň to korenie, ktoré Nový Čas charakterizuje. A tento autentický život mapujeme spolu s našimi čitateľmi, čo je o to cennejšie. Denne od čitateľov dostávame desiatky zaujímavých tipov. Jeden z najsilnejších bol príbeh malého Samka bojujúceho s rakovinou, ktorého najväčšou túžbou v boji s chorobou bolo dostávať pohľadnice. Vtedy sme zapojili všetky sily vrátane kolegov v zahraničí, aby sme chlapčekovi jeho posledné želanie splnili. Bol to napokon jeden z najsilnejších príbehov roka. 

Denné uzávierky novín sú asi jeden veľký stres. Zvykli ste si naň? Alebo máte svoje recepty, ako ho zvládať a nezblázniť sa pritom? 

Nedávno mi lekári vyčítali, že žijem pod veľkým stresom. Našťastie alebo nanešťastie, ja to tak necítim. Tá rýchlosť, tlak a zodpovednosť mi svojím spôsobom vyhovujú, čo je výhoda, lebo bez toho by táto pozícia bola ťažko predstaviteľná. Čo skutočne neznášam, a to by vedeli farbisto opísať obe moje asistentky s božskou trpezlivosťou, je denné papierovanie, večerné podpisovanie desiatok zmlúv atď. Do toho sa musím nútiť. 

Ako teda vyzerá bežný deň šéfredaktorky najsilnejšieho denníka v krajine? 

Hekticky. Zvyčajne trvá od siedmej do polnoci. Denne absolvujem minimálne tri porady, v najhorších dňoch aj šesť, kde prechádzam od obsahu novín k stratégii, marketingu, financiám, personálnym otázkam. Pozícia šéfredaktora zďaleka nie je len o obsahu novín, je to silná manažérska pozícia, od ktorej v mojom prípade závisí viac ako 110 kolegov a asi 700-tisíc čitateľov denne. Ak si niekto pod pozíciou šéfredaktora predstavuje žúry a dlhé obedy, tak predovšetkým je to práca, ktorá si vyžaduje sebadisciplínu a desiatky náročných rozhodnutí denne.  Telefón teda nevypínate. Čo vás naposledy zobudilo o polnoci?  Nehoda istého poslanca, ktorou sme sa zaoberali dlho do noci, a vzápätí rozvod hollywoodskeho páru, ktorý s časovým posunom prebiehal ďaleko po polnoci. 

Celebrity a ich život tvoria veľkú časť denníka. Ako ich vnímate vy? Máme na Slovensku skutočné celebrity, ktoré chápu, ako sú pre nich bulvárne médiá dôležité? 

Zopár ich určite je, ale ja mám aj tému celebrít vyriešenú pragmaticky. Ak sedia fakty, títo ľudia sú súčasťou šoubiznisu, mnohí z nich chcú, aby Nový Čas informoval o ich pracovných projektoch, a tak zároveň nahliadame aj do ich súkromia. Áno, nie sú to vždy len pekné veci, rovnako ako život nie je vždy len pozitívny. Ale verte mi, aj v týchto témach máme svoje hranice. Je dosť vecí, ktoré navždy ostanú v našom trezore. A potom, život je niekedy nevyspytateľný. Taká Marianna Ďurianová si s nami v časoch najväčšej slávy Markízy užila kadečo, paparazzi, súdy, nepríjemné otázky, a vidíte, momentálne už niekoľko mesiacov moderuje online Správy Nového Času. Takže aj v šoubiznise platí, nikdy nehovor nikdy. 

Nedarujete to nikomu, ani celebritám, ani politikom. Týkajú sa vás aj ostré telefonáty či vyhrážky? 

Je to súčasťou mojej práce, a tak väčšinu riešim s chladnou hlavou. Vždy trvám na tom, aby sme si v debate vyjasnili, či Nový Čas napísal pravdu, alebo ide len o nepríjemnú pravdu. Od toho sa veci odvíjajú ďalej. 

Máte nejakú zaujímavú profesijnú deformáciu? 

Skôr je to reverzná deformácia. Moji blízki priatelia aj rodina vedia, že sa so mnou nedá rozprávať o celebritách. Toto naozaj nie sú témy, ktorými by som sa chcela zaoberať v súkromí. Keď to niekto náhodou nadhodí, pravdepodobná reakcia je, že prevrátim oči… (úsmev) Ďalšou deformáciou sú písmenká. Čítam všade a skoro všetko. Noviny, časopisy, weby, diskusie, sociálne médiá, nonstop všetko prechádzam. Čítam v práci, ale aj doma, pri telke, večer v posteli, ale aj vo vani, v lietadle, naposledy som na dovolenke čítala aj v bazéne. 

Ako relaxuje žena, ktorá denne ukladá na strany desiatky správ, káuz, zaujímavostí? 

Relax u mňa znamená kombináciu niečoho fyzicky náročného a k tomu psychický relax. Už takmer rok denne po večeroch zarezávam v posilňovni, pred pár mesiacmi som k tomu pridala taebo a naplno som sa vrátila k masívnemu čítaniu kníh. Knihy sú pre mňa osobitou kapitolou už od detstva, bežne som čítavala s baterkou pod perinou. A keďže teraz už nemusím, moja elektronická čítačka dostáva zabrať hlboko do noci. A tento rok som zistila, že ideálna dovolenka je predsa len mimo nášho časového pásma, takých mínus šesť hodín je to pravé. 

Vyzerá to tak, že relaxovať ani veľmi nedokážete…:) 

Tak takto. Deň preležaný v posteli sa u mňa veľmi nepočíta. Ale soft relax je pre mňa určite pečenie, skúšky kadejakých raw receptov, postupne prichádzam na chuť životu bez klasickej múky a bieleho cukru. Všetky výrobky väčšinou testujem na skupinách svojich priateľov, takže je u nás aj po večeroch občas rušno. Ak by som nebola šéfredaktorkou, okrem vlastného knižného vydavateľstva by som určite snívala o nejakom cafe bare alebo eventovej firme zameranej na rodinné párty. 

A sme pri rodine, pretože vy ste aj mamou 7-ročnej Elišky, zároveň ste na poste šéfredaktorky vyše osem rokov. Ako sa to dá?! 

Túto otázku som si položila aj ja, keď som po štyroch mesiacoch na poste šéfredaktorky zistila, že som tehotná… (úsmev) Vzápätí prišli aj vnútorné otázky, či nie je na dieťa priskoro, či toto nie je ten správny čas na kariéru. Niečo hlboko vo mne mi však hovorilo, že je všetko, ako má byť. A tak som urobila najťažšie rozhodnutie ísť do oboch vecí súčasne, stať sa mamou a ostať aj na náročnej manažérskej pozícii. Nebudem klamať, bolo to extrémne náročné, ale neoľutovala som. Tých sedem rokov s mojou dcérou mi ukázalo, že to rozhodnutie bolo najlepšie v mojom živote. Jej príchod mi ukázal, kto som ja a čo je pre mňa dôležité. Už sa nepozastavujem nad otázkou, ako sa to dá zvládať. Všetky oblasti do seba napokon akosi prirodzene zapadli. Pribrala som svoju dcéru do života ako milú spoločnosť, ktorá robí náš život farebným. Nepoznám pozitívnejšiu osôbku vo svojom okolí, ako je ona. 

Na materskej ste teda napokon ostali štyri mesiace. 

Od septembra do decembra. V januári som už bola naspäť v práci. Samozrejme, s pomocou opatrovateľky, ktorá mi strážila dcérku a spočiatku mi ju nosila ešte na dojčenie. Bolo to celkom vtipné obdobie. Kolegovia sú totiž zvyknutí, že mám vždy otvorenú kanceláriu a že môžu hocikedy vstúpiť. Lenže ja som tu zvykla vtedy občas aj dojčiť. A tak sa stalo aj to, že niekto zaklopal, vletel dovnútra s úmyslom súrne preberať pracovné záležitosti a rovno aj vycúval… (smiech) 

Dnes je Eliška veľká slečna, asi je to už o dosť jednoduchšie. 

Od supermatky mám ďaleko, chcem však svojej dcére ukázať všetky príležitosti, ktoré jej svet ponúka. Od malička je aktívna, počas rokov si postupne vyskúšala fyzické športy ako gymnastika, plávanie, tanec, ale aj hudobné oblasti ako spev, flauta, klavír či jazyky. Čomu prepadne vo vyššom veku, nechám na ňu. Bola by som však rada, aby toho spoznala čo najviac. Ako zdravý človek sa narodila do sveta, ktorý jej ponúka obdivuhodné možnosti. Na rozdiel od mnohých rovesníkov žije v relatívne bezpečnej krajine, má možnosť chodiť do výbornej anglickej školy, keď je príležitosť, cestujeme spolu po celom svete. Dúfam, že zdedí aj vášeň ku knihám. Vysvetľujem jej, že čím viac kníh prečíta, tým viac svetov zažije. 

Keď spomíname deti, Nový Čas pomáha aj im. Stáli ste pri zrode Srdca pre deti… 

Srdce pre deti je doslova moja srdcovka. Písala som úplne prvý príbeh tohto projektu, bolo to presne pred desiatimi rokmi, a hrdinom bol malý Adamko, ktorý mal nedovyvinutú ručičku a potreboval protézu. Odvtedy Nový Čas vypublikoval desiatky príbehov malých hrdinov, až do chvíle, ako sme projekt prepojili s Jojkou do televíznej podoby galavečera. Od tohto momentu sme si aj vďaka štedrým čitateľom na pomoc museli prizvať nadáciu Pontis, pretože množstvo žiadostí aj našich možností pomôcť narástlo do enormných rozmerov. Vyzbierané peniaze totiž nerozdávame priamo, ale uhrádzame rehabilitácie, kupujeme zdravotné pomôcky, pomáhame vytvoriť príjemnejšie prostredie v nemocniciach. Nerobíme to od stola, sú za tým tisíce hodín v teréne a priame rozhovory s rodinami. A Pontis dohliada na spravodlivé nefinančné prerozdeľovanie pomoci. Musím priznať, že úplne v úvode sme v redakcii nemali predstavu, do akých rozmerov môže táto pomoc prerásť. Viac ako 2,2 milióna eur od roku 2011 pre viac ako 17-tisíc detí hovorí za všetko. 

To sú asi momenty, ktoré dokážu človeka uzemniť. 

Určite. Tí ľudia totižto nielenže často nemajú telefón, mobil či internet, ale ani pripojenie na elektrinu. Takže im pomáhame fyzicky vypĺňať prihlášky a snažíme sa spolu s nadáciou prísť na to, čo potrebujú najviac. Pretože týmto ľuďom väčšinou chýba takmer všetko, vrátane základných vecí. 

Deti sú protagonistami veľkých príbehov v Novom Čase. Nezabudnuteľná je kauza, keď ste vypátrali Andreja Gajdára, ktorý uniesol svoje deti do ďalekej Panamy. Ako ste to vôbec dokázali? 

Na kauze Gajdárovcov, kde Nový Čas vrátil zúfalej mame dve malé deti z cudziny, robil tím ľudí niekoľko mesiacov. Najskôr na Slovensku a keď sme si boli takmer istí, že sme našli tú správnu osobu, bolo rozhodnuté, že cestujeme do Panamy. S nadsádzkou sa dá povedať, že v tomto prípade dokázal Nový Čas viac ako Interpol. Všetci traja redaktori vrátane fotoreportéra za túto prácu získali uznanie aj na medzinárodnom poli. 

Ktorá story vás ešte za posledné obdobie „potešila“? 

Určite to bola volebná fotografia, kde naši reportéri zachytili Rada Procházku s kolegom Hrnčiarom smerujúcich na tajné povolebné rokovanie s Ficom. Myslím, že tento záber napokon o mnohom rozhodol. Nič viac a lepšie nevystihlo tohtoročné voľby, následné dohody aj súčasný vývoj v slovenskej politike. 

Za 30 minút je uzávierka a dostanete tip na bombastickú kauzu. To musí byť na infarkt, nie? 

Udalosti sa dávajú do pohybu zásadne v piatok tesne pred uzávierkou, to už máme otestované. Niekedy si vymýšľame vlastné fyzikálne teórie: energia z celého týždňa sa akumuluje kdesi vo vesmíre, lenže v piatok poobede sa prekročí prípustný objem a vybuchne… (smiech) Ale zároveň sú to chvíle, ktoré dodávajú redakcii ten správny drive, tu sa testuje, ako kvalitne a rýchlo dokáže tím reagovať. Adrenalín v správnom pomere je pre redakciu extrémne dôležitý. 

Cítite sa ako mocná žena? Predsa len, disponujete citlivými informáciami aj fotkami, ktoré by asi všelikomu zavarili. 

Každý by mal dávať pozor a nepodľahnúť dojmu, že je dôležitejší ako ostatní. Nikto nie je. Noviny sú biznis ako každý iný. A informácie, ktorými disponujem? Nový Čas je ako správna kuchyňa, kde sa varí všetko. Čo sa dostane von, to ochutnajú všetci. Zvyšok ostane tajomstvom. 

Foto: Ringier Axel Springer