Impulz na zmenu k lepšiemu musí prísť vždy zdola. Na to, aby však došlo ku skutočnej zmene, je potrebná spolupráca všetkých, ktorých sa konkrétny problém týka.Väčšia aktivita podnikateľov, ktorí sa rozhodli brať zodpovednosť do vlastných rúk, je aj otázka výmeny generácií. Mladí ľudia, ktorí si vybudovali firmy sami, cítia, že v krajine, kde chcú žiť, mnoho vecí nefunguje, hovorí pre TREND Lenka Surotchak.

Na Slovensku možno vidieť akoby zvyšujúcu sa angažovanosť ľudí v rôznych spoločenských oblastiach. Zväčša ide o iniciatívy, ktoré majú poukázať, že niečo nefunguje a malo by to fungovať inak, lepšie. Dá sa v tejto chvíli hovoriť o akejsi pozitívnej zmene v spoločnosti, alebo ide len o bublinu, ktorá neskôr spľasne?

Naozaj si myslím, že ide o významnú zmenu. My sme tento rok prvý raz robili prieskum filantropie elít. Vybrali sme si tisíc ľudí na Slovensku, o ktorých sme si povedali, že posúvajú túto krajinu kvalitatívne aj kvantitatívne dopredu. Neboli to len ľudia z biznis prostredia, ale aj z akadémie, kultúry, vedy, z médií či mimovládneho sektora. Pýtali sme sa ich, ako vnímajú túto krajinu, ako vnímajú spravodlivosť, problémy a akoby oni mohli prispieť k nejakej zmene. Keďže v minulosti sa takýto prieskum nikdy nerobil, nie je to s čím porovnávať. Veľmi ma však zaujali odpovede týchto ľudí. Na otázku, ako vnímajú Slovensko, odpovedali päťdesiat na päťdesiat, že sme na tom celkom dobre. Ale pri konkrétnej otázke na spravodlivosť, percento nespokojných bolo už okolo 80 percent. Keď sme sa ich spýtali, čím prispievajú do spoločnosti nie ako firmy, ale ako osoby, vyšlo nám, že väčšinou ide o sociálne slabšie skupiny. Ale pri otázke, do čoho by investovali, keby chceli túto krajinu posunúť významným spôsobom dopredu, jednoznačne vyhralo vzdelávanie, druhá bola korupcia a tretia s veľkým rozdielom bola nová ekonomika. Až za ňou sa ocitli sociálne veci či zdravotníctvo. A to nie preto, že by boli títo ľudia necitliví, ale skôr chápu, že ak sa táto krajina má skutočne zmeniť k lepšiemu, pomôžu tomu len vzdelaní ľudia. A keď my nezmeníme vzdelávanie…

… nemáme šancu zmeniť aj ostatné dôležité veci.

Áno, možno tak. Tieto výsledky pritom korešpondujú s ostatnými prieskumami, ktoré sme nedávno robili. Jeden bol medzi IT firmami. Presne na nedostatok kvalifikovaných ľudí tieto firmy upozorňovali. A pritom samy spoločnosti robia viacero aktivít, ako sú duálne vzdelávanie či  preškoľovanie. Stále to nestačí. Kým naše deti nenaučíme, aby mali rady matematiku, fyziku, vedeli kriticky myslieť a tímovo pracovať, nebudú mať dostatočné zručnosti 21. storočia. V Pontise aj preto teraz uvažujeme, ako firmám a ľuďom pomôcť so vzdelávaním, či už cez nejaký venture filantropy fond alebo niečo iné, aby sme využili aj ich know-how. Zistili sme napríklad, že ako nadácia sme za posledných päť rokov investovali do vzdelávania cez fondy približne 1,2 milióna eur. Ale keď sme sa na to lepšie pozreli, urobili sme skôr kompenzačné veci. To znamená, že sme len nahradili nedostatok v systéme. Keď chýbalo kúrenie v škole, tak sme jej pomohli a podobne. Ale to nie je riešenie.

Dlhodobo spolupracujete s firmami. Je vidieť na ich správaní konkrétnu zmenu napríklad v tom, že pomáhať chce viac firiem ako v minulosti, ponúkajú väčšiu pomoc, prípadne mení sa ich preferencia pri výbere fondu, do ktorého chcú investovať? V minulosti to bolo aj o marketingu, kedy si firma vyhodnotila, že pomoc chorým deťom jej dá viac bodov ako trebárs investícia do vzdelávania.

Firmy sa za tých pätnásť rokov naučili, čo im podpora filantropie môže dať. Preto dnes idú skôr do strategickejších a dlhodobejších projektov. Je to aj tým, že spoznávajú témy, ktoré si vybrali. Dá sa to opísať na príklade nadačného fondu Slovak Telekomu, ktorý je určený na pomoc nepočujúcim. Na Slovensku de facto neexistovala platforma pre nepočujúcich. Vytvorili sme grantový program pre jednotlivé organizácie, ktoré začali spolu komunikovať. Uvedomili sme si, že jedna z tých tém je pomoc nepočujúcim podnikateľom. Toto sme robili nejaký čas s veľkým úspechom. Neskôr sme však zistili, že nepočujúci ľudia sa necítia dostatočne integrovaní do spoločnosti. Majoritná spoločnosť im nerozumie, nevedia sa dohovoriť na úradoch. Prišli sme s programom Mobilný pedagóg, kde špeciálne pedagogičky navštevujú deti so sluchovým postihnutím priamo doma. Tak, aby boli podchytené už v rannom veku.  Prišli sme tiež s online podporou takzvaného mobilného asistenta, ktorý dokáže dohodnúť veci za vás pri hľadaní si práce či u lekára. Spustili sme to tento rok a ide o úžasnú službu. Je to de facto pre nich online tlmočník. Toto sme pritom nevedeli pred siedmimi rokmi, keď sme fond spúšťali, prišli sme na to postupne.

Čiže vy hovoríte, že s tým, ako sa prirodzene mení samotná téma, mení sa aj pomoc tých, ktorí chcú pomáhať.

Áno, pretože časom prichádzate na veci, ktoré ste si úplne na začiatku neuvedomili, čiže sa s ňou tá firma zžíva. To je prvý faktor. Druhý faktor je, že je oveľa väčšia ochota spolupracovať. Firmy si prizývajú ďalších k svojej téme. Kedysi to fungovalo tak, že existovala veľká konkurencia, kto bude robiť danú tému pre vlastný PR benefit. Toto dnes necítime. V súčasnosti vidieť, že firmy majú úprimný záujem riešiť konkrétny problém.

Čím to je?

V spoločnosti je väčšia autenticita. Firmy si dnes už nemôžu dovoliť ťahať za nos svojich zamestnancov, pretože tí to veľmi cítia, či ich firma to myslí úprimne alebo nie. Dnes je na firmy vyvíjaný tlak zo strany zamestnancov, aby sa k nim správala pekne, aby mala skutočný záujem o vyváženosť napr ich pracovného a súkromného času. Spolupráca firiem napríklad priniesla audio strojček pre nepočujúce deti, ktoré sa vďaka skorej včasnej diagnostike môžu naučiť plnohodnotne rozprávať, a to potom hovoríme o úplne iných ľuďoch a iných príležitostiach, ktoré sa im v živote dostanú. Stále však ide zo strany firiem o akýsi impulz, do ktorého by potom už mal investovať štát. Jedna alebo dve-tri firmy nepokryjú celospoločenskú potrebu, ktorú na Slovensku máme.

A to je vlastne ďalšia otázka. Dokáže angažovanosť firiem a ľudí suplovať úlohy štátu?

Podľa mňa nedokáže suplovať. Ale tá firma môže zohrávať úlohu prvého iniciátora zmien, keďže vníma celospoločenské problémy a chce na ne reagovať. Pokým štát nevie, ktoré riešenie je správne, tak chápem, že do toho nejde. Rovnako to bolo s duálnym vzdelávaním, ktoré ešte pred prijatím nového zákona zaviedli niektoré veľké firmy ako Železiarne Podbrezová či košická firma T-Systems. Nedávno sme zverejnili mapu sociálnych inovátorov, 995 ľudí, ktorí nejakým spôsobom bojujú s korupciou, majú vlastné projekty zo sociálnej oblasti a podobne. Tí ľudia sa nijako nespájajú, najmä tí, ktorí robia záslužnú prácu na periférií. Pokiaľ sa nespoja s niekým ďalším, hrozí, že nebudú mať financie a časom ich záujem ochabne.

Jednoducho tá vetvička odumrie.

Presne tak. Naším cieľom je spájať ich Pomôcť tým najlepším, príp. aj s mozgami z firiem, s pro bono advokátmi, pridať tomu aj nejaké firemné financie, ale ideálne by sme sa potom spojili s Inštitútom finančnej politiky alebo Inštitútom vzdelávacej politiky. Aby pomohli vypočítať, ktorý z tých projektov, dáva štátu zmysel.

To ste už urobili?

Raz áno. Projekt Občianskeho združenia Odyseus si vybral Martin Filko (šéf IFP – pozn. TREND) so svojimi kolegami. Išlo oanalýzu nákladov a prínosov programu výmeny injekčných striekačiek.

Áno, to sme videli.

Jasne sa ukázalo, že investícia do výmeny injekčných striekačiek pre užívateľov drog je vysoko nákladovo efektívna. V tomto prípade je jej návratnosť až trojnásobná. Keď to takto vyjde, vtedy má zmysel pre štát, aby dal do projektu peniaze. Pri takýchto analýzach si so štátom vieme pomôcť.

Mapa sociálnych inovátorov okrem tých na periférii, ktorí zrejme medzi sebou naozaj nekomunikujú, obsahuje v jadre ľudí, ktorí sú si kamaráti a na verejnosti ich je vidieť najviac. Nebolo by efektívnejšie sa zamerať aj na tých, ktorí možno nie sú až takí viditeľní, ale robia minimálne rovnako záslužnú činnosť?

To je veľmi dobrý postreh. Práve z tohto dôvodu sme použili metódu snehovej gule, aby sme sa dostali i k tým menej známym. Na začiatku sme oslovili  niekoľkých ľudí a tí odporučili ďalších, čím sa mapa  nabaľovala. Mapa ukazuje vzťahy. Aby to nezostalo len pri tom, chceme to dať do online podoby. Chceme tých ľudí zviditeľniť cez novinárske príbehy, aby sa dali selektovať podľa tém či regiónov. A rovnako by sme boli radi, aby sa tam dali ľudia dopĺňať. Akurát vymýšľame, ako to urobiť, aby sa mapa dala neustále aktualizovať. Cieľom je tých ľudí spájať, aby navzájom spolupracovali a ich projekty mali väčšiu váhu.

Čiže ide vám asi o toto: Mám nápad, nepoznám veľa ľudí. Mapa by mi vedela odporučiť, na koho sa obrátiť.

Áno, presne. Mnohokrát sa urobí veľa vecí, ale nakoniec zostanú niekde v zásuvke. A to chceme zmeniť. Cieľom je, aby ľudia o sebe vedeli, ťahali za jeden povraz a v regiónoch cítili podporu. Pätnásť rokov dávame ocenenie Via Bona. Veríme, že budúcnosť príde v malých a stredných firmám, v takýchto sociálnych inovátoroch či nápadoch. Dá sa povedať, že to prichádza. Už to nie je len o nadnárodných firmách, aj keď zohrávajú veľkú úlohu. Čoraz viac sa však do popredia derú slovenské firmy ako Martinus, WebSupport, ESET, Pixel Federation, Švihaj Šuhaj či ALFA BIO.. Ide o majiteľov, ktorí majú iné hodnotové nastavenie. Miléniová generácia, ktorá veci a hodnoty, o ktorých sa my bavíme pätnásť rokov, vnímajú úplne prirodzene. Šimon Šicko vám povie, že on založil firmu Pixel Federation preto, lebo chce zmeniť svet. Aby každé dieťa aj s hendikepom malo cez hru šancu sa uplatniť. Toto nás veľmi motivuje.

Iný prístup u týchto podnikateľov možno vidieť aj v tom, že chcú mať veci pod kontrolou. Už to nie je o tom, že dajú peniaze na charitu a ďalej sa nestarajú, ale chcú rozhodovať, čo s ich peniazmi, časom a skúsenosťami bude a na čo konkrétne sa využijú. Nie je to len nedávny prípad Marka Zuckerberga, ktorý sa rozhodol vzdať 99 percent svojich akcií Facebooku v prospech akéhosi vyššieho dobra, ale aj iniciatíva Slovensko.digital, ktorej tvárou je tiež Michal Truban z WebSupportu.

Pre nás bolo vždy dôležité, aby sme k stolu posadili ľudí z rôznych prostredí, aby spolu začali komunikovať a hľadať riešenia problémov, ktoré tu máme. Pretože vo svojom odvetví to vidíte len zo svojho uhľa pohľadu. A v tom prípade sa veľa vecí urobí neefektívne. Niekoľko rokov hovoríme o tom, aby ľudia z firiem pomáhali neziskovýmorganizáciám pro bono. Odborníci na konkrétne oblasti z marketingu, financií a podobne. Chápeme, že aby sme v tomto štáte niečo dokázali, musíme spolupracovať všetci dohromady. Dokonca si myslím, že je dobré, že títo ľudia chcú mať z toho aj nejaký biznis efekt. To ešte viac motivuje z tej témy alebo od toho problému neodísť. Napríklad v USA sa pre automobilky robí výskum na univerzitách. Víťazom nie je len automobilka, ale aj tá škola. A zároveň vyhráva aj krajina, pretože ľudia nemajú dôvod z nej odchádzať.

Hovoríme o tom istom. Máme pocit, že v minulosti sa o svoje peniaze, ktoré išli na charitu, nestarali a dnes ich chcú mať pod kontrolou.

Áno, toto je pravda. To, že sa ľudia z biznis prostredia začínajú zaujímať a angažovať osobne, je skvelé. Toto je to, čo všetci potrebujeme.

Spomínali ste mileniánov. Je to o novej generácii?

Myslím si, že to je trošku o novej generácii. Tí ľudia chcú v tejto krajine žiť, vidia, že veci by mohli fungovať lepšie. Je to aj o tom, že vlastné biznisy si postavili bez pomoci na holej lúke.

Nevďačia napríklad nikomu za privatizáciu.

Presne tak. Vidia svoju úlohu v spoločnosti inak.

Ale aj v nadnárodných firmám zrejme sú ľudia, ktorí žijú tým, ako treba pomáhať. Akýsi ambasádori pohybujúci sa medzi vami a svojou firmou a snažiaci sa presvedčiť svoje vedenie, že do tohto by bolo dobré ísť. Kto sú títo ľudia?

Veľmi radi by sme vám ich ukázali a povedali o nich. Ich pozícia sa nazýva intrapreneur. Sú vnútri firmy a majú na starosti externé projekty. Zodpovedajú za corporate responsibility. Nie je to úplne jednoduchá práca. Od nich závisí, čo konkrétne firma nakoniec urobí. Sú to veľmi dôležití ľudia.

Všetko, o čom sa rozprávame, je pokus o zmenu k lepšiemu zdola. Dá sa to robiť dlhodobo? Je to efektívne? Alebo tí ľudia by nakoniec mali skončiť v politike, od ktorej závisí samotná koncovka?

Vidím už aj na ministerstvách veľa ľudí, ktorí sú veľmi šikovní. Stačí, aby tam prišiel charizmatický líder zapálený pre dobrú vec, ktorý si vyberie svoj tím. Myslím konkrétne tím ministra hospodárstva Vazila Hudáka. Ľudia robia radi politiky, keď vidia, že ide o vec. Keď ste vnútri systému, musíte vedieť, ako to funguje. Som presvedčená, že prvý impulz na zmenu musí ísť zdola.

Ale koncovku urobia vždy tí zhora.

Áno, na to, aby ste zmenu dostali do legislatívy, potrebujete koncovku tam. Zo svojich skúseností viem povedať, že je tam veľa mladých ľudí, ktorí tie verejné politiky robia dobre a dokážu s nami spolupracovať. Samozrejme, že by bolo výborné, ak by na každom vrcholovom mieste v tomto štáte boli osvietení ľudia s čistými záujmami pomôcť tejto krajine.

To by bol idealizmus.

Ale v niektorých krajinách to tak funguje. U nás je výborné, že máme prezidenta, ktorý ťahá dobro z ľudí a je pre nich motiváciou.

Zrejme to tak funguje, pretože aj on sám vložil vlastné peniaze do Dobrého anjela, ktorý dodnes reálne pomáha.

Je taká pekná kniha Happy Money, ktorá je napísaná na základe amerického prieskumu. Kniha hovorí o tom, že viac peňazí automaticky neposkytuje aj viac šťastia a radosti. To závisí od spôsobu, ako ľudia peniaze míňajú. Keď sme si robili slovenský prieskum, odpovede boli veľmi podobné. Pomáhať druhým je akýmsi morálnym kompasom. Tí ľudia sú naozaj radi, keď vidia, že môžu pomôcť a ich pomoc prináša konkrétne výsledky. Je to úplne iný druh satisfakcie, ako keď si kúpite štvrtú jachtu.

Čomu pripisujete, že tá zmena sa začína diať v tomto období?

Firmy sa dnes už neboja ísť do ťažkých tém. Pred tromi sme začínali s Fondom pre transparentné Slovensko, ktorý pomáha neziskovým organizáciám s kauzami, ktorých sa neskôr chytajú aj médiá. Na začiatku sme mali sedem firiem, ktoré do neho prispievali. Trochu sme boli opatrní, ako zareagujú. Dnes ich už je sedemnásť. Firmy sú naozaj nahnevané, ako to tu vyzerá. Prekáža im, že im to negatívne ovplyvňuje podnikanie. Je tu aj vlna osvietených štyridsiatnikov a päťdesiatnikov, ktorí sa pozerajú na to, v akej krajine budú žiť ich deti, v akom stave je zdravotníctvo, koľko peňazí sa tu minie, rozkradne a mohli by ísť niekam inam. A potom sú tu témy ako napríklad utečenci. Cítite strašnú xenofóbiu, ktorá je v krajine, a chcete s tým niečo urobiť, lebo v takejto spoločnosti nechcete žiť. Čiže si chcete vytvárať aspoň ostrovčeky pozitívnej deviácie.

Lenka Surotchak (43) vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a manažment na New York University. Nadáciu Pontis vedie od roku 2002. Stála pri všetkých strategických míľnikoch nadácie. Pred tým žila v New Yorku, kde pracovala vo Foundation for Civil Society. Je vydatá, má dve deti a žije v Bratislave.