Daša Šimeková: „Vnímam okolo seba, že niekto robí niečo naviac, len preto, že chce a môže.“
Fotografovanie pre Dobrú krajinu je výzvou, na ktorú sa Daša s radosťou podujala. Ako také fotenie prebieha? Aj to sa dozviete v rozhovore s ňou.
Jana Kirschner, Richard Stanke, Táňa Pauhofová, Petra Polnišová, Mária Čírová, Adam Ďurica, Juraj Šoko Tabaček a mnoho ďalších známych osobností ukázalo, že dobrosrdečnosť je im vlastná a zapojili sa do kampane Dobrej krajiny. Nechali sa vyfotiť v „dobrotričkách“ a pridali sa tak k ľuďom, ktorí chcú meniť svet okolo seba kúpou veselej mikiny či trička. Ich kúpou totiž pomáhate ťažko postihnutým deťom, ľuďom na okraji spoločnosti či rodinám v sociálnej núdzi cez DobraKrajina.sk. A v neposlednom rade je dobrosrdečná aj fotografka Daša Šimeková, ktorá stála za objektívom pri fotení týchto tričiek. Ako hodnotí túto spoluprácu? Ako prebiehali niektoré fotenia? Pri príležitosti Svetového dňa dobrosrdečnosti sme sa rozhodli nájsť odpovede aj na tieto otázky. Prečítajte si rozhovor s Dašou Šimekovou, fotografkou, ktorá sa podujala šíriť dobro s Dobrou krajinou.
S Nadáciou Pontis spolupracujete už určitú dobu. Čo vás priviedlo k tejto spolupráci?
Fotím profesionálne už takmer 7 rokov a za túto dobu sa mi podarilo celkom slušne „zastabilizovať“. Mám to šťastie, že mám milých a verných klientov, či už z radov agentúr a firiem, alebo aj obyčajných ľudí a rodín, ktorí chcú mať peknú pamiatku. Fotenie pre „dobré veci“ preto beriem aj ako istú formu vďaky, že sa to podarilo, ale aj ako ďalší rast pre mňa samotnú. Tieto fotenia často prinášajú nové príbehy a výzvy, ktoré by mi do života samé nevpadli.
Na akých projektoch ste spolupracovali s Nadáciou Pontis? Je nejaký, ktorý vám výraznejšie utkvel v pamäti?
Pre Nadáciu Pontis som dvakrát fotila tím Srdca pre deti a okrem toho aj ilustračné fotografie do časopisu Filantropia je to osobné. Doteraz najväčším projektom bolo fotenie dobrotričiek so známymi osobnosťami pre Dobrú krajinu. Bolo to jedno z tých náročnejších, najmä z časového a logistického hľadiska, ale stretnúť toľko zaujímavých ľudí behom pár dní, sa asi nikomu len tak ľahko nepodarí. Aj keď niekedy som mala k dispozícii iba 5 minút, lebo väčšina z umelcov bola naozaj veľmi vyťažená. O to viac si to vážim.
Pri fotografovaní je určite dôležitá aj atmosféra. Líši sa atmosféra pri dobročinnom fotení od tej pri bežnom?
Možno odpadá stres z nezaplatenej zákazky. 🙂 Robím si srandu, také sa mi ešte (klop-klop) nestalo. Možno som výnimka. Samozrejme, atmosféra je dôležitá. Ak máme na fotenie ozaj iba chvíľku, treba sa tomu prispôsobiť. Ateliér, prípadne scéna musí byť pripravená alebo jasná, aby opadol časový stres. Ideálny je, samozrejme, väčší časový priestor, ale v jednom i v druhom prípade sa to „dá“. Toto je ale rovnaké pri dobročinnom aj obyčajnom fotení. Niekedy treba v rýchlosti zachytiť situáciu, najmä pri fotení eventov, niekedy treba byť rýchlejší pri fotení detí v ateliéri, kedy ich pozornosť môže rýchlo klesnúť. I keď mám v ateliéri krochkajúce prasiatko Karola. Prípadne pomôže spievanie a „akože kýchanie“. Malé deti najmä to kýchanie fascinuje a rozosmieva. 🙂 Keď mám viac času, niekedy sa stane, že skončíme pri niečom úplne inom, než aká bola predstava človeka alebo klienta. Inokedy je samozrejme predstava jasná a tú treba splniť tip-top.
Fotografovali ste s Dobrou krajinou aj nejednu známu osobnosť. Koho napríklad? Máte z týchto fotení vtipné či milé zážitky?
Tieto osobnosti som fotila počas asi 3 týždňov, niektoré vonku, niektoré v ateliéri. Tie fotografie teda nie sú úplne jednotné, ale snažila som sa zachovať podobnosť aspoň v prirodzenosti. Nech je tam cítiť dobrotu a úsmev, či už takú ozajstnú, alebo trošku „potvorskú“, ak išlo o rodených komediantov. Ako som spomínala, aj tu som mala na fotenie menej či viac času. Niekedy to bolo naozaj 5 minút, inokedy „pohodička“ s kávičkou. Keď spomínam kávu, za Tomášom Janovicom som prišla do hotela Carlton, odfotila som ho vonku a pozval ma na kávu. Nedalo sa odmietnuť. Rozhovor s ním bol naozaj fascinujúci. A úplne ma odrovnalo, že vraj nikdy nefajčil. Mala som pocit, že spisovatelia, najmä pár desiatok rokov dozadu, museli fajčiť asi všetci. O tom ale nebol náš rozhovor… Lujza Schrámeková bola vôbec prvá osoba, ktorú som fotila vo svojom novom ateliéri. Aj sa so mnou na pamiatku odfotila. Na Máriu Čírovú zas čakali v ateliéri topole, ktoré nafúkalo dnu cez okno. Je na ne alergická, ale zasmiala sa a statočne to zvládla. Kýchať začala až potom 🙂 . Matúš Krnčok stihol nakrútiť popri fotení aj vlog. Šoko Tabaček zasa ochotne nahral pre moju kamarátku, ktorá má na neho slabosť, vtipné video. Kemkovci prišli s oboma deťmi, i keď obe spali. Staršie vydržalo preloženie na gauč, mladšie odfukovalo vo vajíčku. Našli si čas aj pri tých rodinných logistických presunoch a o to viac si to cením. Všetci boli zlatí.
13. novembra je Svetový deň dobrosrdečnosti. Čo vidíte cez objektív? Je na Slovensku dostatok dobra?
Viete, čo je sranda? Práve nedávno som si povedala, že ak sa ma niekto opýta „ako sa máš?“, odpoviem, že „dobre“. Totiž naozaj sa mám dobre. Mám rodinu, zdravie v podstate slúži. Niekedy je viac naháňačiek, ale aj to sa mi snáď podarí ukočírovať. A hlavne, mám okolo seba fakt dobrých ľudí. Tých druhých sa snažím vytesňovať alebo byť s nimi minimum času. Takže z môjho uhla pohľadu je tu dosť dobrosrdečných ľudí. Stále častejšie vnímam okolo seba, že niekto robí niečo naviac, len preto, že chce a môže. To je pekné. A cez objektív? Rada fotím street foto – ľudí, situácie. Dokumentujem, najmä keď cestujem. A aj tam si nejak intuitívne vyberám hlavne tie pozitívne obrazy.
Ak ste sa nechali inšpirovať týmto rozhovorom plným dobroty, zamierte na Dobrý obchod. Aj váš dar môže podporiť pretvorenie Slovenska na Dobrú krajinu.
