Stojí za iniciatívou Rozbehni sa!, ktorá pomáha spoznať budúci úspech podnikateľského nápadu. Už od roku 2006 pracuje so stredoškolákmi. Hovorí, že študenti majú nalinajkované predstavy o svojej budúcnosti a ak sa im nepodarí zamestnať sa, cítia sa ako obeť systému. Sám bojuje s touto predstavou tým, že chodí po školách a učí ako podnikať. Juraj Kováč spolupracuje aj s Nadačným fondom Embraco pri Nadácii Pontis a rozbieha v Spišskej Novej Vsi program pre študentov – budúcich podnikateľov.

Na stredné školy na Spiši prinášate program, ktorý sľubuje študentom stretnutie s reálnym biznisom. O čo ide?

Program sa volá iNOVEum a jeho cieľom je pomôcť mladým ľuďom, študentom stredných škôl v Spišskej Novej Vsi naučiť ich základy „rozbiehačskej“ podnikateľskej gramotnosti. Inak povedané, základy toho, ako nájsť biznis nápad, ako premyslieť jeho biznis model a ako ho v malom otestovať.

Čo dokážu v závere programu študenti, ktorí sú doň zapojení?

Našou ambíciou je, aby mohli otestovať akýkoľvek nápad rýchlo a lacno, ešte predtým, než doň vložia veľa času a peňazí. Tiež chceme, aby si vedeli všímať nápady na dennodennej báze. Na svoj biznis nápad dostanú 250 eur, z ktorých pokryjú prvotné náklady, aby si ho mohli rovno aj odskúšať. Pretože človek sa učí najlepšie na vlastnej skúsenosti.

Ako vznikajú nápady v hlavách študentov? Čo ich motivuje, aby prinášali efektívne riešenia? 

Nápady vznikajú tak, že sa u študentov snažíme rozvinúť zmysel, aby si začali všímať problémy okolo seba, komplikácie, s ktorými sa stretávajú a tie obracali na príležitosti. Teda, ak im niečo komplikuje život, je to vlastne super, pretože môže vzniknúť služba alebo produkt, ktorý problém vyrieši. Rovnako chceme, aby si všímali iných. Napríklad jeden študent chce riešiť problém otca, ktorý je potápač. Pri jeho obľúbenej činnosti je mu v neopréne zima, pretože má boľavé kĺby. Alebo nedávno som stretol dievčatá, ktoré sa práve vrátili z nákupného centra a nemali si kde odložiť tašky. Čiže učíme ich, ako správne uchopiť takéto jednoduché veci.

Asi nie každý je kreatívny a prichádza s nápadom. Taktiež nie je každý kreatívec dobrý v realizácii svojho nápadu. Ako by mal vyzerať podľa vás dobre namixovaný tím?

Súhlasím, že tých typov je viac, ale nemyslím si, že je to čiernobiele. Nie je to tak, že tento človek je kreatívny a vymýšľa iba nápady a je absolútne neschopný v realizácii a naopak. Je dobré, keď sú v tíme minimálne dvaja ľudia, aby si pomohli. Zároveň, aby sa aj navzájom dopĺňali, či už zručnosťami, alebo typom práce, ktorá ich baví a napĺňa. Je dôležité, aby si ľudia v tíme sadli osobnostne, ale zároveň, aby chceli rovnako „makať“.

Ako môže takýto typ aktivít ovplyvniť ďalšie povolanie študentov alebo smerovanie po škole, ale aj v rámci školy?

Chceli by sme, aby ich to veľmi zasiahlo. Aktuálne je u väčšiny mladých ľudí nastavenie mysle také, že chcú skončiť strednú školu, ísť študovať niekde na vysokú školu, a aj to im je často jedno na akú, a potom čakajú, že im niekto dá prácu. Ak sa to takto nestane, cítia sa ako obeť systému. My im chceme povedať, že to takto nemusí byť. Chceme, aby už v mladom veku začali rozmýšľať, čo by vedeli rozbehnúť a stali sa podnikavými. Boli by sme radi, ak by si uvedomili, že majú vo svojej kariére niekoľko možností.

Akí sú súčasní študenti, ktorých učíš podnikateľské zručnosti?

Tri-štyri roky dozadu nebolo zakladanie startupov také časté. Teraz je rozbehnúť vlastný nápad ako keby „in“. Veľa sa o tom píše v médiách a za posledné roky sa v startupovej komunite spravilo veľa práce. Čo však stále vidím ako problém, a to je aj dôvod, prečo sa tomuto venujem, je, že ľudia nevedia rozlíšiť dobrý nápad od menej dobrého. Niekedy stačí napríklad spočítať základné čísla alebo „vygoogliť“ koľko obdobných riešení už existuje.  Aj študentov chceme priučiť takýmto základom, aby neinvestovali peniaze a čas do vecí, ktoré nemajú potenciál fungovať.   

Je rozdiel medzi jednotlivými regiónmi a ich študentmi, v ktorých robíte podobné programy?

Nedá sa povedať, že by bol rozdiel. Chlapcov to ťahá k tým technickejším veciam, dievčatá k „netechnickým“, ale nie je to nič špecifické.

Prečo takýto program nerobia samotné školy?

Školy majú často existenciálne problémy, ako je napríklad dostatočný počet žiakov či úplne banálne teplo v učebni. Preto pre nich nie je priorita robiť programy, ako je tento. Ale nie je to len o učení podnikania. My učíme o lean (štíhlom, pozn. aut.) startupe. Ide o nový prístup a  školy ešte nemajú know-how, ako ho robiť. Rozprávame sa so študentmi o podnikaní v 21. storočí, kde prvá fáza nie je samotné podnikanie, ale otestovanie, či sa to vôbec oplatí.

Čo by sa malo spraviť pre to, aby sa takýto typ projektov rozšíril na čo najviac škôl a aby boli takéto aktivity udržateľné a nemuseli by byť financované z firemných nadačných fondov? 

Tejto oblasti sa venujem už od roku 2006 a zistil som, že formálny systém vzdelávania je taký kolos, že to jednoducho nejde. Nemyslím si, že súčasný systém je zlučiteľný s niečím inovatívnym. A náš program sa nedá učiť klasickým spôsobom, teda vytvoriť naň sylaby, dávať priebežne písomky a na konci zaokrúhliť známku. Pri iNOVEu žiaci pracujú na projekte často aj vo svojom voľnom čase, preto by systém vzdelávania musel byť úplne iný. Ja som si povedal, že nebudem čakať a začal som učiť podnikaniu takýmto spôsobom.

Teda hovoríš, že v súčasnom vzdelávacom systéme, kde sa učí podľa predmetov a kde je potrebné obsiahnuť všetko kurikulum nie je možné učiť kurz ako ho ty učíš?

Je to možné, ale muselo by to byť ako nepovinný predmet a učiteľ by sa tomu mal naozaj venovať. Dá sa to, ale nie je to plošné. Na druhej strane si však myslím, že ani nemá byť ambíciou dostať náš program do systému, ale ponúknuť ho študentom v ich voľnom čase. A kto chce, tak sa chopí príležitosti. Lebo je treba si povedať úprimne – na to, aby to niekto zvládol, musí na sebe makať.

V Nadácii Pontis rozbiehame program, v ktorom chceme oceňovať takéto inovatívne prístupy vo vzdelávaní. Videl by si iNOVEum ako jeden z projektov, ktorý by sa dal naškálovať? 

Určite áno. Mne dáva zmysel ukázať si riešenia, ktoré fungujú a pripraviť ich do podoby, aby boli škálovateľné. Ale je dôležité, že to „chcenie“ musí ísť zdola, od konkrétnej školy, ktorá chce tento program a nie naopak, že musíme klopať na zatvorené dvere a doprosovať sa lepšieho vzdelávania pre naše deti.