Na 3-dňovej konferenciii bolo 393 účastníkov. Podľa slov organizátorov, po prvý raz za 9 rokov prijali pozvanie aj dvaja poslanci – Miroslav Sopko a Branislav Gröhling. Smutné, že iba po prvý raz. Na tejto konferencii by mal byť určite aj minister, ktorý by aspoň jeden deň nasával atmosféru a počúval učiteľov a učiteľky a ich problémy a ako ich niektorí aj sami riešia.  Okrem oficiálnych programových línií bolo možné si príspevky rozdeliť na:

• filozofické – adresujúce zmeny paradigiem vo vzdelávaní
• praktické – ukazujúce príklady, ako realizujú školy tieto paradigmy
• workshopy – vyskúšanie si praktických príkladov 

Témou konferencie bola “podpora”. 66 príspevkov a 42 workshopov bolo rozdelených do štyroch programových línií – podpora žiakov, podpora učiteľov, podpora kvality vyučovania, vzájomná podpora školy a občianskej spoločnosti. Počas konferencie som však nadobudol pocit, že v každom príspevku minimálne raz odznela referencia na dokument Učiace sa Slovensko. A tak sa oficiálna téma “podpora” menila pravidelne počas trvania konferencie na neoficiálnu tému “reforma”.

Hovoril spoluautor dokumentu Učiace sa Slovensko 

Silnú prednášku mal na úvod Vlado Burjan, ktorý prezentoval pozadie vzniku dokumentu Učiace sa Slovensko. Začiatok prezentácie postavil na predpoklade, že na Slovensku sú dva názorové póly. Svoj predpoklad postavil na dvoch premisách:

1. učitelia už nechcú zmenu
2. rodičia a verejnosť žiadajú zmenu

Ani jedna, ani druhá premisa podľa môjho názoru neodzrkadľuje úplne pravdu. Prvá premisa prinajmenšom pre 393 účastníkov tejto konferencie nie je pravdivá, keďže ju navštevujú učitelia a učiteľky, ktorí chcú zmeny a robia zmeny. Trefne však neskôr pomenoval, že zmeny sú nevyhnutné a permanentné a napríklad to, čo zaviedol minister Mikolaj, nemôže platiť navždy. Burjan ďalej hovoril o tom, že väčšina z navrhovaných vecí v dokumente sa už na niektorej zo škôl robí a opäť zovšeobecnil, že jedni hovoria, že „objavujú teplú vodu” a druhí, že “ je to sci-fi”. Podľa môjho názoru z toho vyplýva, že kým prví už aplikujú navrhované opatrenia aj v existujúcom systéme, a druhí ich ešte nevedia, obe skupiny potrebujú jedno: potrebujú sa inšpirovať, potrebujú podporu, riešenia ako tieto opatrenia rozšíriť.

Súboj míňajúcich sa názorov

Burjan pokračoval trochu skepticky, keď povedal, že tu “prebieha súboj míňajúcich sa diskurzov”, ktoré sa míňajú v diskusiách a každý hovorí o iných kvalitách vo vzdelávaní. Popísal viaceré diskurzy podľa knihy Branislava Pupalu a Ondreja Kaščáka: Výchova a vzdelávanie v základých diskurzoch. Skepticky ukázal, že v diskusiách sú nespojiteľné diskurzy:

• ekonomický (škola má slúžiť trhu práce),
• manažérsky (vedieme to zle),
• kvantitatívny (všetko merať),
• technologický (školu spasí IKT),
• pedocentristický (všetko pre dieťa),
• psychologický (čo na to kognitívne vedy),
• sociologický (každý sa musí začleniť),
• konzervatívny (treba sa vrátiť),
• descholarizačný (škola je prekonaná).

Skôr by sme sa ale mali pozrieť na to, ako by sa dali tieto diskurzy prepojiť. Je to výzva, ale vidím ju ako reálnu.  

Celkovo je konferencia Učíme pre život príval inšpirácie pre všetkých. Z pozorovania a z rozhovorov s učiteľkami a učiteľmi a inými účastníkmi som mal pocit, že oproti minulému roku vnímali účastníci atmosféru a prostredie vo vzťahu k zmenám vo vzdelávaní nádejnejšie ako minulý rok. Ďakujem Indícii za túto konferenciu, a prajem úspešný 10. ročník.