Ako dosiahnuť čo najväčší spoločenský dopad?
Tento článok vyšiel v magazíne Nadácie Pontis filantropia – je to rodinné
Všetci radi pomáhame. Či si kúpime od človeka bez domova pouličný časopis, prispejeme na boj proti korupcii alebo podporíme vydanie detských rozprávok, napĺňa nás to dobrým pocitom. Mnohí si však kladieme otázku, či naša pozornosť nie je príliš rozdrobená, a premýšľame, ako rozdeliť náš čas či peniaze tak, aby sme maximalizovali náš pozitívny dopad. Nemusíme mať hneď systematickú filantropickú stratégiu na najbližšie roky, nezaškodí si však uvedomiť, že 1 euro nemusí vždy prinášať rovnakú hodnotu.
Pravdepodobne každý z nás má svoju srdcovú oblasť, ktorá je nám blízka a najviac sedí našej osobnosti či firme. Ak je však pre nás v prvom rade dôležitá maximalizácia spoločenského dopadu, nezaškodí si prioritizovať témy, ktorým sa chceme venovať.
Čo je skutočne dôležité?
Návodov, ako to urobiť, je hneď niekoľko. Niektoré organizácie používajú tzv. ITN Framework, ktorý sa na problémy pozerá cez kritéria dôležitosti (Importance), riešiteľnosti (Tractability) a zanedbanosti (Neglectedness). Teda je rozdiel, či problém ovplyvní ročne 100 alebo 10-tisíc ľudí, či by nejaké riešenie vyriešilo 0,01 % alebo 90 % problému, a či na úlohe vo svete alebo u nás už pracuje 10 alebo 1 000 odborníkov.
Populárny je tiež spôsob, ktorý na spoločenské problémy nazerá ako na uzly v sieti. Najväčší dopad dosiahneme vtedy, keď sa zameriame na najväčšie uzly, ktoré majú najviac prepojení na iné problémy. Takýmto uzlom môže byť napríklad chýbajúca infraštruktúra. Predstavme si africkú dedinu, kde nie je elektrina. Nedostatok umelého svetla komplikuje deťom prípravu domácich úloh, ale tiež zvyšuje riziko kriminality v tmavých zákutiach.
Treťou inšpiratívnou metódou, ako si problémy prioritizovať, je zamyslieť sa nad tým, čo tvorí tzv. úzke hrdlo alebo najslabší článok reťazca. Povedzme, že máme v kaviarni veľmi pomalú registračnú pokladňu. Aj keby sme zmenili baristu či dizajn podniku, stále to bude len a len pokladňa, ktorá bude určovať maximálny počet zákazníkov, ktorých dokážeme za deň obslúžiť (aj keby stáli až za roh).
Štyri stupne zmeny
Keď už vieme, akému uzlu či úzkemu hrdlu sa chceme venovať, ostáva ešte vyriešiť, na akú zmenu budeme sústreďovať našu pozornosť.
Dajme tomu, že nás trápi slovenské školstvo, v ktorom žiaci a žiačky strácajú čas memorovaním faktov a neučia sa mäkkým zručnostiam. Ak chceme, aby malo každé dieťa možnosť rozvinúť svoj potenciál a bolo pripravené na život v 21. storočí, môžeme sa stať učiteľmi a učiteľkami. To je priama zmena.
Alebo môžeme pomôcť šíriť existujúce efektívne riešenia – napríklad podporiť Slovenskú debatnú asociáciu alebo ďalšie inovatívne vzdelávacie prístupy v programe Generácia 3.0. V takomto prípade hovoríme o škálovaní zmeny.
Môžeme ísť ešte o úroveň vyššie a podporiť advokačné aktivity – teda lobovať za zmenu legislatívy, ktorá by pomohla zmeniť celý vzdelávací ekosystém. Alebo presadiť, aby si účinné riešenia, ako napr. inkluzívne vzdelávanie, adoptoval štát. To je ilustrácia systémovej zmeny.
Na pomyselnej najvyššej priečke je zmena myslenia v danej oblasti, môžeme ju nazvať aj zmenou paradigmy. Napríklad môžeme pomôcť ľuďom pochopiť, že nástup umelej inteligencie zásadne ovplyvní aj oblasť školstva. Dôležitou zručnosťou sa tak v najbližších desaťročiach pravdepodobne stane schopnosť opakovane sa prispôsobovať rýchlym zmenám na trhu práce. Zmenou paradigmy by teda bolo uvedomenie si, že ani v dospelosti sa nikdy nemôžeme prestať vzdelávať. Ešte hlbšou zmenou by bola predstava školy, ktorá už deti nepripravuje na svet práce, ale pomáha im „učiť sa, ako sa učiť“.
Došlo by k zmene aj bez nás?
Na korektné hodnotenie nášho dopadu treba od neho odčítať aktivity ďalších aktérov, ktorí sa venujú rovnakej téme ako my.
Predstavme si 100 špičkových vedcov, ktorí po celom svete v malých tímoch pracujú na vynájdení lieku na starobu. Ak bude jedna skupina nakoniec úspešná, celkom určite zmení svet. Je však dôležité položiť si otázku, čo by sa stalo, keby nikdy neexistovala a starnutie by o tri roky neskôr „vyliečil“ niekto iný. Dopad tímu, ktorý liek objavil ako prvý, by predstavoval počet ľudí, ktorí na starobu nezomreli počas tých troch rokov, kým s objavom prišiel ďalší tím. (Dopadom by teda nebol počet ľudí, ktorí nezomreli na starobu od vynájdenia lieku až do „konca vekov“).
Iste, je to trochu „za vlasy pritiahnutý“ príklad, dobre však ilustruje potrebu pýtať sa, čo by sa stalo, ak by sme sa do nejakej oblasti vôbec nezapojili a uprednostnili inú.
Hodnota môže byť aj v zlyhaní, ak sa o oň podelíme
Filantropické aktivity prinášajú okrem dobrého pocitu ďalšie tri dôležité hodnoty.
Prvou je hodnota reálneho dopadu. Počet ľudí, ktorým sme pozitívne zmenili život, predstavuje jeho šírku; to, ako veľmi sme im život zmenili, zase jeho hĺbku.
Druhou je informačná hodnota, ktorá vyjadruje to, čo sme sa naučili a čím sme tak prispeli k všeobecnému poznaniu. V tomto prípade je jedno, či sme boli úspešní alebo sme zlyhali, cenu zlata môže mať aj zdieľaná skúsenosť, akou cestou sa nevydať.
Ak venujeme nemalý čas a peniaze istej téme, vysielame tým „signál“, že je nám blízka a trápi nás, a môžeme tak inšpirovať ďalších ľudí. Keď Elon Musk pred 14 rokmi investoval do automobilky Tesla, pomohol tým rozšíriť okruh nadšencov elektromobilov a zmenil ich imidž na nepoznanie. Výsledkom je napríklad chorvátska firma Rimac, ktorá vyrába najrýchlejšie autá na svete v krajine, kde predtým žiadna automobilka nebola. Signalizačná hodnota predstavuje prekvapivo veľkú časť celkovej hodnoty množstva vecí a oblastí nášho každodenného života.
Globálne vs. lokálne
Samozrejme, nikto nehovorí, že naše filantropické aktivity sa musia týkať najhlbších koreňov súčasných globálnych problémov a usilovať sa o zmenu paradigmy. Úzkych hrdiel či uzlov, ktoré si zaslúžia našu pozornosť, máme dostatok aj v našej komunite, meste či krajine. A v konečnom dôsledku je jedno, či chceme robiť niečo my sami, alebo radšej podporíme šírenie projektov, ktoré riešenie už majú. To, čo sa ráta, je chuť pomáhať.
Jakub Šimek
