V zimnom období teplota klesá aj pod bod mrazu. Súmerne s ňou, naopak, stúpa naša empatia k ľuďom bez domova či v núdzi, ktorí jej krutosť zažívajú vo väčšej miere ako my ukrytí v teplých príbytkoch. Tu si spomíname na charitu. Pod jej pojmom nám v mysli vyskakujú viaceré konotácie. Dobrovoľníci s kapsičkami, výzvy na sociálnych sieťach volajúce po pomoci pre hendikepované či choré deti, bannery blikajúce pomoc deťom v Afrike. Charita je ako chameleón s mnohými podobami a v záplave jej foriem sa dá ľahko stratiť. 

Nemá nahrádzať štát Súčasnú pomocnú ruku štátu neprijímajú všetky strany charitatívneho diskurzu so slovami chvály. Aj keď ide o posun vpred, nový zákon o sociálnych službách považujú viaceré organizácie až za likvidačný. K spolufinancovaniu sa totiž dostávajú samosprávy. Tak, ako sú niektoré z nich pri napĺňaní zákona poslušné, pre druhé je to téma mimo ich záujmu. Problém zintenzívňuje aj nedokončená decentralizácia verejnej správy. A zostáva potom už len občan odkázaný na sociálnu starostlivosť, ktorý sa nemá na koho obrátiť, volá o uplatnenie spravodlivosti, a však nedisponuje mechanizmami na jej vymožiteľnosť: „Takéto zákonné zabezpečenie nepovažujeme za udržateľné a je potrebná systémová zmena,“ uviedol pre HN Erich Hulman, generálny sekretár Slovenskej katolíckej charity. Dodáva tiež, že štát v prípade novelizácie zákonov musí pamätať predovšetkým na toho najdôležitejšieho účastníka – prijímateľa sociálnych služieb. 

„Pretrváva syndróm opatrovníckeho štátu, ktorý nechce dať svojim občanom možnosť voľby, pretože im neverí, že by robili dobré rozhodnutia,“ povedal nám Boris Strečanský z Centra pre filantropiu. 
Tam, kde sa jeden topí, prichádza iný so záchranným kolesom. Pri riešení problému so sociálnymi službami by ho mala niesť podľa niektorých názorov charita. Jej využitie ako náhrady však nie je hodnotené ako to pravé a so sociálnymi službami by mala ísť skôr ruka v ruke. Realitou sa však stáva, že tam, kde zlyháva systém, prichádzajú neziskovky a suplujú túto sociálnu nepomoc. Negatívne sa skloňuje aj unifikácia opatrení, a tak namiesto toho, aby systém bral do úvahy individuálne odlišnosti pri riešení jednotlivých prípadov, tak prichádza s riešením, ktoré je šité na mieru všetkým, a v niektorých prípadoch, bohužiaľ, zlou niťou. 

Základňou systematických zmien je však určite zmena zmýšľania ľudí, ktorí ovplyvňujú sociálne politiky jednotlivých vlád viac či menej naklonené v prospech sociálnych služieb: „Kvalita sociálnych služieb je obrazom úrovne politiky,“ uviedol pre HN Michal Oláh z Resotov Antona Srholca. Je situácia v iných krajinách lepšia? „V Českej republike dostane človek odkázaný na sociálne služby finančnú pomoc podľa jasne zadefinovaných podmienok a je potom na ňom, či chce byť v kamenných sociálnych zariadeniach alebo ostať v domácej starostlivosti. Podobný systém majú aj v Rakúsku,“ vysvetlil Hulman. 

Polená pod nohy hádže aj ustanovenie, ktoré vstúpilo do platnosti tento rok a stanovuje, že po uplynutí trvanlivosti môžu obchodné reťazce darovať svoje produkty charitám. Výkričníky však svietia pri obavách z likvidačných pokút pri nesplnení podmienok. Náročné je registrovanie výdajne aj hrozba vysokých finančných pokút, čím v obťažnosti predbiehame mnohé európske krajiny. De facto, práve tento zákon by mohol Slovensku zobrať prívlastok prehnane vyhadzujúcej krajiny v európskom meradle. Krajina mala za minulý rok podľa Slovenskej aliancie moderného obchodu vyprodukovať 0,6 až 0,9 milióna ton potravinového odpadu, čo je až dvojnásobne viac ako susedné Česko či Maďarsko. 

Charitám a potravinovým bankám pritom reťazce venovali v období rokov 2014 až sledovanej časti roka 2017 potraviny v hodnote viac ako tri milióny eur. Plytvanie potravinami tak predstavuje nielen ekonomický a environmentálny problém, ale aj etický. 

Napredujeme k štedrosti Slováci si v porovnaní s minulým rokom v štedrosti podľa svetového rebríčka CAF World Giving Index polepšili a poskočili o vyše 20 miest na 102. priečku. Postoj Slovákov k filantropii zisťovala v prieskume Nadácia Pontis v spolupráci s agentúrou Focus pred dvomi rokmi. Vyplynulo z neho, že až 95 percent oslovených sa považuje za filantropov. „Situácia v oblasti darcovstva sa na Slovensku naozaj mení k lepšiemu. Súvisí to nielen so zlepšovaním životnej úrovne obyvateľstva, ale aj s väčším povedomím o potrebe solidarizovať sa s tými, ktorí toľko šťastia nemali,“ konštatoval pre HN Braňo Tichý, riaditeľ mimovládnej organizácie Človek v ohrození. Slováci sa vo výsledkoch hodnotiacich našu aktivitu v darcovstve s ostatnými postkomunistickými krajinami značne nelíšia, za čo môže naša niekdajšia izolácia od zvyšku sveta. Často prevažuje aj názor, že pri pomoci hľadíme iba na svoju domovinu a zahraničie odsúvame s odôvodnením, že prvoradé je pomôcť u nás. Zo spomenutého prieskumu Pontisu tiež vyplynulo, že 51 percent opýtaných uprednostňuje pomoc výlučne doma, 20 percent rovnovážne aj doma aj v zahraničí a čisto zahraničnú pomoc si vybralo iba jedno percento. Tichý k stereotypu dodal: „Ľudia, ktorí tento argument používajú, skôr nepomáhajú nikomu a používajú to ako výhovorku. A naopak, ľudia, ktorí pomáhajú doma, sú ochotní pomáhať aj mimo Slovenska.“ 

Rolu v zvyšovaní povedomia o darcovstve pripisujú aj početným televíznym reláciám pracujúcim s emóciami divákov. V emočnosti ich dopĺňajú aj rôzne pravidelné charitatívne šou či koncerty. Slovenská spoločnosť je voči nim pomerne vyhranená v postojoch – jedna časť si nad tragickými príbehmi rada poplače a porovnáva svoj nie tak zlý alebo ešte horší osud, pre tú druhú je to len marketingový nástroj, ako na citoch obyvateľstva čo najviac zarobiť. 

Svoj pilotný ročník si tento rok na Slovensku zapísal deň Giving Tuesday, sviatok štedrosti, dávania a dobrovoľníctva. Jeho načasovanie na konci novembra prichádza pragmaticky po dni Black Friday, ktorý sa aj v našich končinách etabloval ako deň či až týždeň rôznych zliav a až nepremysleného míňania. Na Slovensku sa do štedrého utorka zapojilo viac ako 120 neziskoviek a 40 firiem z celého Slovenska. 
Pomoc bez odplaty Inštitút pre verejné otázky sa v samostatnej sekcii publikácie Občianska spoločnosť na Slovensku zameral na dobrovoľníctvo či členstvo v dobrovoľníckych organizáciách. Vyplynulo z nej, že podiel ľudí, ktorí vykonávali dobrovoľnícku aktivitu, dosahoval minulý rok necelú tretinu a 68 percent opýtaných takúto skúsenosť nemalo vôbec. 

V porovnaní s rokom 2003 dokonca možno pozorovať nepriaznivý vývoj, keď sa okruh dobrovoľníkov zúžil z 39 na 32 percent. 

Vo firemnom dobrovoľníctve je situácia opačná. Nadácia Pontis v spolupráci s agentúrou Focus v už spomenutom prieskume tiež zistila, že až vyše 70 percent opýtaných zamestnancov vníma zapojenie sa do dobrovoľníctva ako príležitosť zlepšiť svoje okolie. Nadácia aj preto realizuje podujatie Naše mesto: „O tom, že záujem o dobrovoľníctvo naozaj narastá svedčí aj fakt, že do Nášho mesta, ktoré organizujeme, sa každý rok zapája viac a viac dobrovoľníkov. Tento rok ich bolo viac ako 10-tisíc, vďaka čomu ide o najväčšie podujatie firemného dobrovoľníctva v strednej Európe,“ vysvetlila pre HN PR manažérka nadácie Simona Fiabáne. K rozvinutejšiemu a jednoduchšiemu firemnému dobrovoľníctvu by isto prispelo jeho legislatívne ukotvenie. Praxou vo viacerých firmách je už úprava dobrovoľníctva v kolektívnych a pracovných zmluvách či v interných predpisoch. 

„Ukazuje sa, že práve prostredníctvom dobrovoľníctva, osobného zapojenia sa do konkrétnej aktivity, sa s tým ľudia vedia najľahšie zžiť,“ poznamenala Fiabáne. Podobne sa dá vysvetliť aj prístup, ako získať darcov pre konkrétny projekt či človeka. Podľa oslovených respondentov vyhráva správne oslovenie potenciálnych darcov. Dôležitý je aj konkrétny príbeh organizácie – svoje meno, ako aj dôveru obyvateľov si buduje postupne a utužuje ju pravidelným informovaním o svojich aktivitách a projektoch. 

Pozlátka falše Častou brzdou na ceste pomoci je strach z falošnej charity. Obava z toho, že dar nenájde svojho plánovaného adresáta či podozrenie, že deti s kapsičkami si prilepšia k svojmu vreckovému. Najlepším obdobím na použitie falošnej charity sú práve blížiace sa Vianoce, keď sú ľudia tak myšlienkovo zacielení na darčeky, že zneužitie ich pomoci je jednoduchšie. Éra internetu však umožňuje čoraz lepšie stierať neznalosť o pôvode toho, kto volá po príspevku a naopak, pomôcť tiež ďalším v odhalení nekalých praktík obchodníkov s emóciami. 

Istotou je prispievať overeným organizáciám s kontrolou audítora, ktoré majú prípadne tiež registrovanú verejnú zbierku, a tak aj dohľad ministerstva financií nad transparentným použitím peňazí. Ďalším odporúčaním je pýtať sa na bližšie informácie o diagnóze či na lekársku správu alebo zisťovať vysvetlenie z tretej strany. Pri pouličných pracovníkoch musí mať každý z nich povolenie na zbierku od ministerstva vnútra. 

Riešením je aj crowdfunding či fundraising ako alternatívne formy financovania, čo na Slovensku stále naráža na svoje limity. V rámci online darcovstva hodno spomenúť jedinú crowdfundingovú platformu na Slovensku Startlab.sk. 

Problémom v posledných rokoch sa stávajú aj sociálni turisti: „Putujú od jedného sociálneho centra do druhého, z mesta do mesta, od charity k charite. Celkom dobre sa im darí žiť bez toho, aby vynaložili akékoľvek úsilie odstrihnúť pupočnú šnúru závislosti od sociálnych služieb. Charita takto môže paradoxne fungovať ako pasca, ktorá ich uväzní v závislosti od vonkajšej pomoci,“ vysvetlil Michal Oláh z Resotov Antona Srholca. Pred zneužívaním pomoci treba byť jednoducho v každej podobe ostražití. 

***

Pretrváva syndróm opatrovníckeho štátu, ktorý nechce dať svojim občanom možnosť voľby, pretože im neverí, že by robili dobré rozhodnutia. Boris Strečanský, Centrum pre filantropiu