Učiteľ roka Rasťo Očenáš: Mäkké zručnosti sú operačným systémom dieťaťa

Učí na prvom stupni na ZŠ Sliač a nebojí sa s deťmi skúšať nové veci. So svojimi žiakmi a žiačkami skonštruoval stroj na vybrané slová, ktorý potom požičali aj starším spolužiakom na preopakovanie učiva. Do Sliača sme za Rasťom Očenášom zavítali s našimi deťmi z Budúcnosti INAK, aby sme sa zúčastnili medzinárodného stretnutia škôl pod hlavičkou Erasmus+ a vyskúšali si moderné formy vzdelávania s využitím digitálnych technológií. Podobne ako my v Budúcnosti INAK, aj laureát ocenenia Učiteľská osobnosť Slovenska za rok 2022 kladie dôraz na rozvíjanie mäkkých zručností, na spoluprácu v skupinách či na rozvoj komunikácie.

V priebehu nášho rozhovoru zdôraznil, že okrem násobilky by si mali deti zo školy odniesť aj životné zručnosti: „Môžu byť úspešné v školskom prostredí, ale častokrát vyhárajú vo vzťahoch. Rozpadajú sa im manželstvá, priateľstvá, nedokážu si nájsť trvalé vzťahy. Radšej budem vychovávať dieťa, ktoré bude mať akademické trojky, štvorky, ale bude šťastným človekom, pretože bude mať zdravé vzťahy. Bude sebavedomé, flexibilné a nájde si v živote svoju cestu.“

Stretávame sa na vašej domácej pôde, v ZŠ Sliač, kde práve prebieha akcia pod hlavičkou Erasmus+. V praxi to znamená, že okrem slovenčiny znie v triedach a na chodbách španielčina, angličtina a ďalšie jazyky. Čo je to za akciu?

V škole prebieha týždenný program, ktorý máme s partnermi zo zahraničia v rámci programu Erasmus+. Nestretávame sa po prvýkrát, sme s nimi zapojení do projektu k problematike požiarov. Práve v Španielsku ich trápia lesné požiare. Vnímajú to ako problém, no zároveň aj ako súčasť prírodného cyklu. Zaujímavé bolo, keď nám počas návštevy v Španielsku hovorili o tom, ako niektoré stromy dokonca neuvoľnia svoje semená bez toho, aby prešli požiarom. Takže nám zároveň vysvetlili, že to nie je niečo hrozné, proti čomu musíme nutne bojovať, ale s čím sa musíme skôr naučiť žiť.

Tým, že sa aj nás pomaličky týka zmena klímy, rozmýšľame o tom, či sa aj my nebudeme dostávať do takýchto problémov možno o 5, 10, 20 rokov. A aj s našimi deťmi rozmýšľame, ako sa na to pripraviť.

A práve preto robíme tieto aktivity. Ideme od úplne najjednoduchších vecí – naši štvrtáci a štvrtáčky pripravili rôzne hry, kde požiarnici chytajú ľudí, ktorí sa potrebujú evakuovať z horiacej budovy až po aktivity, pri ktorých v rámci biológie a fyziky vyrábajú skutočný hasiaci prístroj. Duchom programu Erasmus+ je, že skúsenosti, ktoré majú v iných krajinách, prinesú sem a vzájomne si ich vymeníme.

V čom vidíte najväčšiu pridanú hodnotu takýchto typov akcií pre obyčajného školáka, povedzme aj zo Sliača?

Erasmus nám dáva hlavne kontakt s realitou. Nie sú to aktivity, kde sa učíme tak, že si pustíme prezentáciu o tom, čo sa vo svete deje. Je to kontakt so skutočnými ľuďmi. My sme tiež mali to šťastie počas návštevy v Španielsku. V tomto projekte aj naše žiačky a žiaci vidia, že tam majú požiare oveľa častejšie a museli sa naučiť s nimi žiť a existovať.

Nás to možno ešte len čaká. Zrejme to nebudú lesné požiare, ale je to priestor sa rozprávať o klimatickej zmene. A deti rozumejú, prečo sa o tom máme rozprávať. Majú možnosť stretnúť ľudí, ktorí už reálne tie problémy musia riešiť. Takže je to úplne iné učenie ako z učebnice, z prezentácie či z internetu.

Žiaci a žiačky zo Slovenska, Litvy a Španielska počas chemických pokusov na ZŠ Sliač v rámci stretnutia Erasmus+.

Škola má deti naučiť reagovať na zmeny

Súčasťou dnešného „erasmového“ dňa v Sliači sú aj chlapci a dievčatá z nášho zvolenského centra Budúcnosť INAK. Aj my kladieme dôraz na kontakt detí s realitou, s ich komunitou, s reálnymi problémami. V roku 2022 ste získali ocenenie Učiteľ roka. Do akej miery považujete napríklad rozvíjanie mäkkých zručností u školákov na základnej škole či práve kontakt s reálnym svetom okolo nich za dôležitý? 

Ja si myslím, že je to kľúčové. Aj tu máme na nástenke niektoré životné zručnosti a pridávame si ich od prvého ročníka. Ja stále hovorím, že životné zručnosti tvoria operačný systém človeka. Deti sa tu veci môžu naučiť tým, že sú v kolektíve, tým, že tu majú sociálne prostredie. Ťažko ich to budeme učiť doma za tabletom.

Škola je perfektné prostredie na to, aby sa učili, ako sa k sebe správať, ako si vypýtať niečo, možno aj ako si presadiť vlastný názor alebo ako sa naučiť počúvať názor iných. My pracujeme na priateľstve, aktívnom počúvaní, spolupráci, starostlivosti, rozvíjame zmysel pre humor a tým rozvíjame životnú zručnosť – zdravý rozum.

V Budúcnosti INAK s deťmi pracujeme aj na flexibilite, na tom, aby dokázali zareagovať na nečakané zmeny. Cítime, že to v živote budú potrebovať, súhlasíte? 

Áno a tých životných zručností je oveľa viac. Ja vidím, že celé by to malo smerovať k životnej flexibilite. Vidím to sám na sebe. Ja už som robil všeličo, od výškových prác cez svadobnú fotografiu a vrátil som sa späť k učiteľstvu.

V živote som sa mnohokrát musel otočiť na päte a adaptovať sa na úplne iné prostredie. Takže vidím, že je veľká výhoda, ak deti na toto pripravujeme. A práve preto sa mi páči váš program a aktivity, ktoré s deťmi robíte. Lebo nahrávate ich operačný systém, ktorý potom buduje aj určitú odolnosť voči tomu, čo život prinesie.

Deti s takouto skúsenosťou dokážu podľa mňa oveľa lepšie reagovať ako deti, ktoré sú vzdelávané akademicky. A môžu byť perfektné, môžu byť úspešné v školskom prostredí, ale častokrát vyhárajú vo vzťahoch. Rozpadajú sa im manželstvá, priateľstvá, nedokážu si nájsť trvalé vzťahy. A práve o tomto to je. Radšej budem vychovávať dieťa, ktoré bude mať akademické trojky, štvorky, ale bude šťastným človekom, pretože bude mať zdravé vzťahy. Bude sebavedomé, flexibilné a nájde si v živote svoju cestu. 

Ozobot. Digitálna pomôcka pre žiakov a žiačky ZŠ, vďaka ktorej môžu riešiť rôzne zadania a problémy cez jednoduché algoritmy po novom.

Ako učiteľ ste dennodenne medzi deťmi na prvom stupni. Ako žiaci a žiačky v takomto veku berú tieto témy? Ako sú schopné adaptovať svoju hlavu a pozornosť v priebehu vyučovacieho procesu, ak zrazu prechádzajú od násobilky práve k takýmto témam?

Snažím sa to zamiešať pomedzi ostatné veci. Nie je slovenčina ako slovenčina, ale často sa počas nej dostaneme práve k životným zručnostiam.

Rovnako je aj projektové vyučovanie skvelé. Máme tu napríklad model stroja na vybrané slová. My sme sa na ňom síce učili vybrané slová, ale… Deti pri jeho výrobe rozvíjali spoluprácu, museli spoločne riešiť problémy. Kým ho zapojili tak, aby fungoval, museli navzájom komunikovať. Zároveň s komunikáciou tam prebiehala aj starostlivosť a vznikala zodpovednosť. Stroj sme už požičali aj našim tretiakom, ktorí dostali hotový produkt a mohli si na ňom zopakovať vybrané slová alebo si porovnať, či sa učili rovnaké vybrané slová ako my.

Moji žiaci a žiačky videli, že: „Aha, toto sme pripravili my, ale použiť to môžu aj iní ľudia.“ Ja hovorím, že ani život sa neodohráva tak, že si naplánujem: teraz idem variť, teraz idem pozerať televíziu, teraz sa idem osprchovať a spať. Jednoducho, ako veci prichádzajú, tak ich riešime.

Často si robím prípravy do školy s tým, že jednou rukou miešam praženicu a popri tom rozmýšľam, čo sa zajtra bude diať na vyučovaní. Takéto prostredie, kde robíme na nejakom projekte, je pre deti oveľa prirodzenejšie. Viac sa to podobá životu, ako keď len vyseparujeme nejaký jav, napríklad násobilku, a venujeme sa len tomu. Podľa mňa je to aj prirodzenejšie. 

Aj pri dnešnej akcii Erasmus+ prichádzate do kontaktu s kolegami zo zahraničia. Preberáte tieto témy v debatách s nimi? Vnímajú to podobne? Je nejaká krajina ďalej, než sme v týchto veciach my?

Je perfektné vidieť iné krajiny a stretnúť učiteľov z iných krajín. Mňa napríklad veľmi prekvapila Litva. Čakal som, že keďže je to tiež postsocialistická krajina, budú na tom plus-mínus ako my. U nich je však veľmi cítiť, ako si vážia vzdelanie. Oni pochopili, že vzdelanie je ohromná devíza pre budúcnosť.

Mali sme možnosť vidieť školu vo Vilniuse, kde boli naozaj technologicky veľmi ďaleko a mohli sme sa od nich mnohé naučiť. A čo je super, teraz sú oni tu a prišli sa pozrieť, čo robíme my. Takže nie je nikdy povýšenecké, že my sme ďalej. Aj naši partneri radi prídu sem a učia sa od nás. No práve v Litve ma nadchlo, že oni už teraz vidia hodnotu vzdelania a mám pocit, že my si ju ešte tak neuvedomujeme.

Ešte stále sa točíme a strácame čas učením po starom namiesto toho, aby sme sa zamysleli a kurikulum prispôsobili tomu, čo sa okolo nás deje.

V rámci akcie pod hlavičkou Erasmus+ sa v ZŠ Sliač stretli žiaci a žiačky z Litvy, Španielska a Slovenska. Jednou z tém bola aj prevencia proti požiarom.

Ak rodičia vidia, že dieťa necíti zo školy stres, dôverujú aj učiteľovi 

Stretli ste sa zo strany rodičov s nedôverou? Povedia si:  „Je tu učiteľ, ktorý s deťmi pracuje úplne inak ako s nami. Veď my sme sa učili po starom a tu sme…“

Určite áno. Najmä prvý rok som to tak cítil. Prišiel človek, ktorého nikdy nevideli. Keď som dostal prvákov na tejto škole, bol som pre nich neznámy človek. Takže to možno bolo spôsobené skôr tým. Ale ja si myslím, že práve potom prišla tá dôvera.

Deti doma ukázali, že rady chodia do školy. Rodičia cítili, že tam nie je stres. Naopak, motivovalo ich to, lebo boli zvedaví, čo sa zase v škole bude diať. Potvrdilo sa mi, že rodičia skôr dôverujú učiteľovi alebo učiteľke, ktorá vytvára dobrú klímu v triede a ktorá investuje do životných zručností. Možno niekedy aj na úkor učiva, ktoré raz človek dobehne.

Ja stále hovorím, že ak sa to nenaučím v štvrtom ročníku, ešte stále sa k tomu môžem vrátiť v päťke alebo niekedy inokedy v živote.  Ak sa ale nenaučím žiť s ostatnými ľuďmi, potom to už v živote nedobehnem, lebo to sa stále okolo nás deje.

Doteraz mi boli rodičia veľkou oporou. Vždy stáli pri mne.  Aj keď mali nejakú neistotu,  dôverovali mi. Presvedčila ich detská odozva a dôvera, klíma triedy ich vždy nejakým spôsobom vtiahla a prijala.

Ako sa pozeráte na budúcnosť? Máte takéto svetlé príklady vo svojom okolí aj z iných škôl? Predpokladám, že kolegovia, ktorých ste stretli vo finále akcie Učiteľská osobnosť roka majú podobný pohľad na vzdelávanie. Ide to dobrým smerom, resp. kam sa to bude uberať?

Ja sa teším aj z nastavenia kurikulárnej reformy. Teším sa, že aj ministerstvo cez rôzne organizácie v správe rezortu, cez Národný inštitút vzdelávania a mládeže, ale aj rôzne neziskové organizácie, regionálne centrá podpory učiteľov, všetci synergicky idú do podpory kurikulárnej reformy a vysvetľujú veci učiteľom. Vnímam, že táto reforma nie je zásadne prevratná, ale môže pomôcť učiteľovi oslobodiť sa.

Učiteľom chýba dôvera. Aj predtým tu boli reformy, no majú s nimi zlé skúsenosti. Páči sa mi, že mnohé organizácie, napríklad Živica zo Zvolena či Komenského inštitút, sa snažia vysvetľovať, podporovať, stavať akcie tak, aby učitelia videli, že aj vďaka reforme môže vyučovanie vyzerať inak.

Myslím si, že teraz je veľmi podstatné, aby to bolo komunikované ako možnosť, nie ako nutnosť. Aby boli ľudia o trošku viac otvorení. Toto cítim v celej našej komunite. Na druhej strane tomu rozumiem, lebo učitelia, ktorých poznám, sú neskutočne preťažení. Či je to administratívou, nastaveniami v škole, alebo rôznymi vecami, ktoré musia možno aj z finančných dôvodov robiť popri škole, aby nejakým spôsobom dokázali existovať.

Sú to ľudia, ktorí si ťažko zoberú na seba niečo nové. Druhou možnosťou je, že sa nadchnú pre objavovanie a povedia si:  „Hurá, ideme do reformy.“ Treba ísť malými krokmi. Stále verím tomu, že je to dobrá cesta.

Chlapci a dievčatá s použitím ozobotov naprogramovali modelové „hasenie“ vzniknutého požiaru vo voľnej prírode.

Rasťo Očenáš

Je učiteľom slovenského jazyka, matematiky a informatiky v ZŠ Sliač. Zároveň je školským digitálnym koordinátorom, a tak jeho žiaci a žiačky používajú aj netradičné školské pomôcky. V peračníku majú okrem písacích potrieb aj ozoboty. Tieto drobné „guľôčky“ sa často menia na kvapky vody v rastlinnom tele, inokedy predstavujú včelu opeľujúcu kvety v záhrade či smetiarske auto, ktoré zbiera po mestečku elektroodpad. Snaží sa tiež vytvárať prepojenia školy a aktivít detí na organizácie v regióne. Spolupracuje so Združením Slatinka.