Ako ste sa dostali k práci v treťom sektore?

Bola to náhoda, vyštudovala som žurnalistiku. Chvíľku som praxovala v televízii. Po škole som však išla pracovať do organizácie, ktorá sa dnes volá SARIO. Už vtedy sa snažila na Slovensko dostať zahraničný kapitál. Bola som programová a PR manažérka. Spoznala som Slovensko z iného uhla pohľadu, očami zahraničných poradcov a investorov. Mala som šancu spolupracovať na rôznych sektorových štúdiách. Naučila som sa, ako Slovensko predať. Bavilo ma to.

To je dosť vzdialené od toho, ako fungujú mimovládne organizácie.

Táto moja skúsenosť pracovať s firmami a štátnymi inštitúciami v období, keď bol pri moci Vladimír Mečiar a agentúra skončila v rukách vtedajšieho ministra Ivana Lexu, pre mňa znamenala, že je čas hľadať si inú prácu. Našla som inzerát, že americká nadácia Foundation for Civil Society hľadá človeka. Trúfla som si prihlásiť sa na pozíciu koordinátora zahraničných poradcov. Tí sa v tom období umiestňovali v štátnych inštitúciách nielen na Slovensku, ale aj v Česku. Boli napríklad v kancelárii prezidenta Václava Havla, prezidenta Michala Kováča, v NBS aj na ministerstve privatizácie. Ľudia z USA, ktorí prišli, boli z akademického prostredia aj štátneho sektora. Vzali si pol roka alebo rok sabatical, aby nám pomohli s transferom know-how.

Štátne inštitúcie obsadené Mečiarovými ľuďmi ich tolerovali?

Boli čoraz menej žiadaní. A tak sme začali aj s našimi donormi meniť stratégiu a presúvať ich na regionálnu samosprávu a neskôr do mimovládnych organizácií.

Koho myšlienkou bolo, že napokon vznikla Nadácia Pontis, ktorá od začiatku presadzovala podporu spoločensky zodpovedných firiem a biznis filantropiu?

Manažovali sme veľký program americkej vlády Democracy Network, ktorý fungoval vo viacerých krajinách. Jeho cieľom bola podpora vybudovania občianskej spoločnosti. Veľa sme sa tu naučili o potrebách krajiny a veľkým vkladom bola téza verejnej politiky. Vyhľadávali sme a podporovali aktívnych ľudí, ktorí sa chceli zapojiť do správy vecí verejných. Koncom deväťdesiatych rokov nám skončili americké prostriedky a videli sme priestor transformovania sa na slovenskú organizáciu. Išli sme do New Yorku, kde sme o tom debatovali na správnej rade materskej nadácie. Boli tu veľmi zaujímavé osobnosti ako Miloš Forman či Madeleine Albrightová, ktorí mali vzťah k Česku i Slovensku. Partnerská organizácia v ČR sa zmenila na Nadace Via a my na Nadáciu Pontis.

Inšpiráciu postaviť Pontis na prepájaní firiem a občianskeho sektora ste mali z USA?

Know-how, ako to robiť, prišlo zo zahraničia, ale potrebu sme si uvedomovali sami. Pochopili sme zmýšľanie zahraničných donorov a že sa časom začnú presúvať na iný trh. Aj to, že zdroje na riešenie problémov si potrebujeme vytvoriť doma. Najperspektívnejším sa nám zdal firemný sektor.

Nenarazili ste spočiatku na neochotu tunajších firiem? Predsa len filantropia na Slovensku nemala takú tradíciu ako napríklad v USA.

Rozmýšľali sme, ako ukázať, že to má zmysel. Inšpirovali sme sa zahraničnými firmami, ktoré na Slovensku pôsobili. Skúsili sme osvetu, začínali sme podnikateľskými raňajkami v rôznych regiónoch. Chodili s nami zástupcovia Citibank a vždy sme našli aj lokálneho partnera. Hovorili sme o tom, čo filantropia prinesie. Bolo pre mňa nepochopiteľné, ako môže firma, ktorá je zameraná na produkciu zisku a má jasné, kam smeruje investičné zdroje, filantropický rozpočet utratiť bez toho, aby sledovala nejaký cieľ. Aj preto sme začali s Via Bona – vtedy ešte cenou pre firmy, ktoré už niečo urobili. Bolo zvláštne vidieť, že prví ocenení sa za to akoby aj hanbili.

Prečo?

Mnohé firmy považovali za prirodzené, že pomáhajú komunite. Presadzovať kultúru firemnej filantropie ako zmenu spoločenskej paradigmy však znamenalo nájsť a ukázať práve tieto pozitívne príklady. Ako inšpiráciu. Ukázať, že stratégia a transparentnosť sa vypláca. Aj firme, aj tým, ktorých problém pomáha firma adresovať. Nejaký čas som študovala a žila v USA. Tu som zažila ešte väčší upgrade firemnej filantropie spojenej s dobrovoľníctvom a pro bono know-how. V neziskovkách robili bývalí bankári, investori. Keď som sa vrátila, začali sme Naše mesto – dnes už najväčšie firemné dobrovoľnícke podujatie v strednej Európe. Inšpiráciou pre mňa bol i koncept zodpovedného podnikania. Do neho sme potom vsadili firemné darcovstvo.

Čo ten koncept znamená?

Firma sa pozerá na trh cez svoj produkt a zákazníkov, svojich zamestnancov a dodávateľov, svoj vplyv na životné prostredie a komunitu vidí práve ako pridanú hodnotu, stopu, ktorú chce po sebe zanechať. Začali sme ponúkať komplexnejšie know-how ako to filantropické. Podarilo sa nám vytvoriť partnerský vzťah a aj firmy pochopili, že spolu absolvujeme beh na dlhé trate.

Je stále rozdiel medzi tým, ako tieto koncepty chápu slovenské a zahraničné firmy?

Zahraničné firmy, ktoré majú centrálu v inej krajine, z nej aj robia globálne rozhodnutia. Majú prehľad o globálnych problémoch, stanovia si svoju stratégiu. Napríklad Accenture má stratégiu „skills to jobs“ a tú zavádza na všetkých svojich pobočkách, na lokálnych úrovniach, s miestnymi partnermi. Je to príležitosť získať medzinárodné know-how aj pre riešenie našich problémov. Na základe toho potom alokujú aj jednotlivé rozpočty. Naše slovenské firmy nemajú so svojimi rozpočtami schopnosť riešiť globálne problémy. Veľmi pozitívne však je, že slovenské firmy sú už dnes vedené novou generáciou osvietených podnikateľov, ktorí sú nastavení na hodnotu – na kvalitné výrobky a služby, šetrenie planéty, férový prístup k zamestnancom. Všetky teórie, ktoré sa Pontis pokúša zavádzať do praxe, akoby už mali vo svojej DNA. Firmy sa snažíme nájsť aj vďaka Via Bona – oceniť ich, nechať ich prezentovať sa na našich seminároch, písať a hovoriť o nich. Máme mnoho príkladov, ako je Michal Meško a Martinus, Zsolt Bindics a Veselá paradajka zo Žitného ostrova, Ján Lunter a Alfa Bio či Šimon Šicko z Pixel Federation.

Akú skúsenosť máte so spoločnosťami, kde je akcionárom štát? Zohráva pri darcovstve nejakú úlohu klientelizmus, ako sme zvyknutí na iných úrovniach, napríklad v politike?

Aj tu nám veľmi pomohli medzinárodné partnerstvá, s CSR Europe, neziskovkami Princa Charlesa. Veľkú úlohu zohralo aj Business Leader Forum, ktoré sme vytvorili. V ňom už máme 37 členov, do konca roka by ich malo byť štyridsať. Firmy tu majú príležitosť navzájom si zdieľať know-how. Aj najväčší konkurenti si rozumejú, lebo vedia, aké problémy riešia a ktorú cieľovku oslovujú. Čo je dôležité, máme asi dvadsať firiem, ktorým spravujeme darcovské fondy. Mnohé ťahajú riešenie jednej témy už roky, profilujú sa na nej. Napríklad v prípade Slovak Telekomu, ktorý od roku 2002, keď sa začala naša spolupráca, vymenil niekoľkokrát akcionárov. Komplexne sa venuje problematike nepočujúcich. Pomáhal aj nepočujúcim podnikateľom.

Lenka Surotchak (45)

Od roku 2002 pracuje v Nadácii Pontis ako riaditeľka tejto mimovládnej organizácie. Vytvára firemné filantropické stratégie a robí biznis poradenstvo v tejto oblasti. V roku 2003 založila Business Leaders Forum, ktoré má takmer 40 členov. Ide o neformálne združenie firiem, ktoré sa zaviazali byť lídrami v presadzovaní princípov zodpovedného podnikania. Ich cieľom je kultivovať spoločnosť a prispieť k rozvoju a prosperite Slovenska. Nadácia Pontis pravidelne oceňuje zodpovedné firmy v rámci ceny Via Bona Slovakia. Momentálne podporuje aj demokratizačné aktivity na Balkáne, v Bielorusku, na Ukrajine či v Afrike.

Už sa vám stalo, že ste odmietli darcu, lebo išlo o klientelistickú alebo korupčnú firmu?

Áno, už niekoľkokrát sa nám stalo, že sme neprijali prostriedky. Naše hodnoty, reputácia Pontisu a tiež vzťahy s našimi partnermi a podporovateľmi boli pre nás dôležitejšie. Vždy sme sa však snažili týmto ľuďom poradiť.

Môžete si dovoliť povedať donorovi nie?

Vážime si dlhoročné firemné partnerstvá. Aj to, že sa na rebríčku dvojpercentných prijímateľov umiestňujeme pomerne vysoko. Každoročne prerozdelíme dva až dva a pol milióna eur z asignácie dvoch percent. Už samotný zákon nám pomáha nenechať sa vmanipulovať do žiadneho rozhodnutia, ktoré ide mimo toho, čo chceme podporiť.

Čo sú pre vás kľúčové aktivity v Pontise?

Chceme zmeniť tento svet. Slovensko o veľa a svet o kúsok. Preto robíme na Balkáne, v Bielorusku, v Keni. Ak sa firmy budú správať zodpovedne ku krajine, znamená to, že budú riešiť jej akútne problémy. Oceňovanie Via Bona má už šestnásť rokov, snažíme sa cezeň vyzdvihnúť hodnoty podnikania. Veľkou udalosťou je Summit zodpovedného podnikania, ktorý je významný aj v rámci regiónu V4 a Rakúska. Chceme prinášať témy, ktoré Slovensko potrebuje riešiť v horizonte piatich až desiatich rokov. Napríklad obehová ekonomika, diverzita, aktívne starnutie, zelené kancelárie. Niekoľko rokov sa venujeme aj individuálnej filantropii. Cez portál Dobrá krajina dávame mimovládkam, ktoré riešia témy ako boj proti korupcii, vzdelávanie, odstraňovanie chudoby a sociálna inklúzia, šancu nájsť si svojich darcov.

Čo vnímajú firmy v súčasnosti ako najväčší problém?

Vytvorili sme Fond pre transparentné Slovensko, v ktorom spájame firmy s jedným cieľom – bojovať proti korupcii. Tu firmy neriešia, kto je hlavný partner, sú tam spolu aj konkurenti, urgentnosť spojenia je pre ne dôležitejšia. Vnímajú to, že korupcia a nepredvídanosť legislatívneho prostredia je pre nich veľká prekážka v podnikaní. Skutočnosť, že Slovensko vyšlo v indexe OECD ako druhá najskorumpovanejšia krajina, im určite nepomáha. Zároveň vnímajú, že sú to práve analytici, watchdogy a novinári, ktorých hlas treba podporiť. Vlani sme robili prieskum medzi elitami, kde sme sa ich pýtali, do čoho sú ochotní dávať svoje peniaze, ak by chceli naozaj pomôcť Slovensku. Vyšiel nám boj proti korupcii a vzdelávanie. Máme to aj v našej Vízii 2020 a týmto témam sa strategicky plánujeme venovať.

Viackrát ste spomenuli termín spoločensky zodpovedná firma. Ako ho chápete?

Je to firma, čo robí „dobro“ nad rámec zákona. Je férová a etická, ponúka zamestnancom kvalitné pracovné podmienky v dobre navrhnutých priestoroch, má nastavené procesy a bezpečnosť, aby predchádzala úrazom, pozerá sa nielen na samotný produkt, ktorý vyrába, ale aj na celú cestu, ako sa k výrobku dostane. Napríklad, odkiaľ prišli suroviny, či sa nepoužila detská práca, či jej dodávatelia nemajú korupčné praktiky. Je to firma, ktorá myslí na zdroje planéty a snaží sa, aby zamestnanci mali dobré podmienky a chce vytvoriť priestor aj pre matky či starších. Ľudia, ktorí v nej pracujú, chápu, aká je vízia ich firmy a jej hodnoty. Recykluje, zapája sa do diania v susedstve.

Zahraničné fondy, ktoré financovali neziskové organizácie, sa presunuli do iných oblastí, ako je Slovensko. Bol na to tretí sektor pripravený, alebo dochádza k utlmovaniu?

Dosť nás to trápi. Zahraničné zdroje odišli a my sme ako sektor nezareagovali flexibilne. Napriek tomu veľa organizácií zostalo a je tu aj veľa nových iniciatív. Mnohí ľudia sú tu už dlho a sú veľmi vyčerpaní práve tým, že dlhé roky akoby bojujú s veternými mlynmi, snažia sa niečo zmeniť a k zmene nedochádza. Na druhej strane, krajina je určite ďalej, ako bola za Mečiara, aj keď praktiky súčasnej vlády sú rovnako alarmujúce. Dvadsať rokov nám však pomohlo a veľa sme sa naučili. Je to zdravý trend, lebo sa musíme naučiť prebrať na seba zodpovednosť, nespoliehať sa na zahraničie. Zdá sa nám, že na Slovensku nastal čas na to, aby sme nešli každý sektor svojou cestou a začali spolu komunikovať. A hlavne našli zhodu aspoň v riešení niektorých najkľúčovejších tém – ako sú vzdelávanie budúcich generácií, zamestnávanie, integrácia chudobou ohrozených regiónov aj rodín, a pokúsili sa zhodnúť na spoločnej vízii pre krajinu.

Z toho, čo hovoríte, je jasné, že občianska spoločnosť aj firemná kultúra na Slovensku pokročili. Prečo sa nám to nedarí v politike? Dokonca je to, ako vravíte, skoro také zlé ako za mečiarizmu.

To je ťažká otázka. Tajne dúfam, že dosť z tých pokrokových ľudí z občianskeho a podnikateľského sektora nájde odvahu a do politiky pôjde. Je to taká moja nádej. Práve ľudia, ktorí sú v politike roky, ju znechutili ostatným. Je smutné, že mnohé politické rozhodnutia sú krátkodobé a za mnohými politikmi sú záujmy oligarchov a títo si robia s krajinou, čo chcú. Na druhej strane vidíme tých, ktorí sa snažia drobnými krokmi systematicky poukazovať na nedostatky a prichádzať s riešeniami. Nedarí sa ich však dostať do kľúčových pozícií, čo plodí beznádej.

Vidíte niekde svetlo na konci tunela?

Veľa sa toho podarilo a presadilo. Možno to, čo treba urobiť, je nájsť zopár slušných a múdrych ľudí aj s kapitálom, ktorí sa postavia a prídu s víziou pre túto krajinu. Takíto vizionári tu sú, ale musia sa nejako spojiť. Veľmi veľa robí pán prezident, ktorý je dnes silnou morálnou autoritou. Čo môžeme urobiť my, je, že tým, ktorí naberú odvahu, poskytneme svoju pomoc. V Nadácii Pontis sa ideme sústrediť na zmenu budúcnosti vzdelávania. Tak, aby prišla nová generácia, ktorá bude schopná kriticky uvažovať, argumentovať, pracovať v tímoch, adaptovať sa na zmeny. Inými slovami, mať aj líderské, ale aj tvrdé zručnosti pre 21. storočie.

To je pomerne dlhodobá záležitosť, nie?

Určite. Zatiaľ potrebujeme vytvoriť kritickú masu. Aj múdrych, vplyvných a bohatých ľudí, ktorí investíciu do vzdelávania pochopia ako investíciu do budúcnosti nielen svojich detí, ale do celej ďalšej generácie Slovenska. A navyše, možno je to aj spôsob na vybudovanie vlastného odkazu či „nesmrteľnosti“.