Ako si sa dostala na takú prestížnu stáž?

Na stáž som sa dostala cez esejovú súťaž Nadácie Pontis. O tejto príležitosti som sa dozvedela úplne náhodou prostredníctvom Facebooku. Spočiatku to vyzeralo dosť náročne. Na výber boli štyri témy a ani jednej z nich som sa predtým veľmi nevenovala. Nakoniec som si vybrala tému o Keni – ako redukovať nezamestnanosť mladých Keňanov pomocou informačných technológií.

Napísala som esej, poslala ju a na moje veľké prekvapenie som vyhrala prvú cenu – stáž v Stálej misii Slovenska pri Organizácií Spojených národov v New Yorku.

Ak si sa jej vôbec nevenovala, prečo si si vybrala práve tému Kene?

Študujem medzinárodné vzťahy, takže o Keni, humanitárnej oblasti a nezamestnanosti, som niečo vedela a o Afriku som sa zaujímala aj predtým. No o informačných technológiách v tejto oblasti som veľa nevedela. Najťažšie bolo získať potrebné informácie.

To verím. Čo ťa vôbec „nakoplo“ prihlásiť sa?

Bola to práve tá jedinečná príležitosť dostať sa do sídla OSN. To ani nebolo rozhodovanie či sa zúčastniť, alebo nie. Ísť do New Yorku na mesiac zadarmo a ešte pracovať pre OSN? Ja som už rovno premýšľala, ktorú tému si vybrať a nie či ísť-nejsť (smiech).

Čo rozhodlo, že si vyhrala práve ty?

Tým si nie som úplne istá. Čo si pamätám, dali nám krátke hodnotenie. To moje znelo: „Dobrá práca so zdrojmi a príjemný povzbudzujúci záver pre Keňanov.“

Čomu si sa na stáži venovala?

Venovala som sa najmä agende Bezpečnostnej rady a sústredila sa na oblasť Blízkeho východu a Severnú Afriku.

Ak si sa jej vôbec nevenovala, prečo si si vybrala práve tému Kene?

Študujem medzinárodné vzťahy, takže o Keni, humanitárnej oblasti a nezamestnanosti, som niečo vedela a o Afriku som sa zaujímala aj predtým. No o informačných technológiách v tejto oblasti som veľa nevedela. Najťažšie bolo získať potrebné informácie.

Pred dvoma mesiacmi vyšla správa o stážistovi v OSN, ktorý nedostával nič a prespával v stane v parku. To spôsobilo vlnu protestov a spisovania petícií za zavedenie platených stáží v OSN.

Čomu si sa na stáži venovala?

Venovala som sa najmä agende Bezpečnostnej rady a sústredila sa na oblasť Blízkeho východu a Severnú Afriku.

To bola teda rušná téma…

To áno. Nemala som však šancu naštudovať si ju predtým, ako som sa na pôdu OSN dostala, keďže som pred začiatkom stáže nevedela, čomu sa budem venovať. Našťastie mi veľmi pomohol môj garant Michal Komada, ktorý sa tejto téme dlhodobo venuje. Prvý deň mi to jednoducho v kocke zhrnul. Navyše, pred každým zasadnutím som si pozrela stránky Security Council, ktoré ponúkajú množstvo informácií o týchto regiónoch.
Čím sa začínal tvoj bežný deň v OSN?

Bývala som na krásnom mieste v Upper East Side hneď vedľa Central parku v rezidencii slovenského veľvyslanca. Odtiaľ som to do Slovenskej misie mala 40 minút peši alebo pár zastávok metrom. Môj deň v OSN sa začínal podľa toho, ako zasadala Bezpečnostná rada, teda väčšinou o 10:00 ráno.

Bohužiaľ, sa mi nepodarilo osobne sa stretnúť s Panom Ki-munom (smiech). Zaujímavé je, že tam ho nik neberie ako niekoho špeciálneho. Jeho účasť je tam takmer na dennom poriadku.

Aká bola náplň tvojej stáže?

Chodievala som na zasadnutia Bezpečnostnej rady a robila si poznámky. Po každom takomto zasadnutí som išla do Slovenskej misie napísať správu. Tá mala zhrnúť to, čomu sa zasadnutie venovalo a zároveň pripraviť analýzu diania z zo zasadnutia. Niekedy som písala aj implikácie rozhodnutia rady pre Slovensko. Tieto správy sa následne posielali na ústredie, teda Ministerstvo zahraničných vecí SR.

Ďalším bodom mojej stáže bola príprava na Valné zhromaždenie. To znamená, že som napríklad pripravovala program pánovi ministrovi Lajčákovi. Zaujímavejší však bol moment, keď som mu pripravovala okruhy tém na bilaterálne zasadnutia. Napríklad, keď sa mal stretnúť s indonézskym premiérom, mojou úlohou mu bolo pripraviť 4-5 LTT („lines to take“, pozn. redakcie). Sú to poznámky, v ktorých sa píše, čo má povedať, keď príde napríklad na tému konfliktu v Jemene.

To znie náročne. Ako sa ti spolupracovalo s garantom?

Perfektne (smiech)! Som veľmi rada, že som ako garanta dostala práve Michala. Do značnej miery mi pomáhal a vysvetľoval, ako napríklad napísať kvalitné LTT. Naučila som sa od neho naozaj veľa.

Navyše, keďže pán veľvyslanec bol dva týždne z mojej stáže odcestovaný, Michal ho v niektorých povinnostiach zastupoval. Čo znamenalo, že som sa s ním pravidelne zúčastňovala zasadnutí Európskej únie pri OSN, čo bolo veľmi zaujímavé.

Ako zamestnanci OSN a stážisti z iných krajín vnímajú Slovensko? Stretla si sa s predsudkami voči východoeurópskym členom?

S takým rozdelením – Východoeurópania a Západoeurópania sa stretávam skôr v Británii. Na pôde OSN som nepostrehla žiadne predsudky či narážky na účet východoeurópskych členov.

Aký bol návrat do „normálneho“ života?

Bol to ťažký návrat do reality študentského života. Priletela som do Bratislavy, zostala tam jeden deň a rovno letela späť do Škótska. Nebolo to náročné v zmysle, že by bol študentský život ťažký, práve naopak.

No práca v OSN ma veľmi bavila a ťažko sa mi odtiaľ odchádzalo. Ale aspoň mám motiváciu – učím sa, aby som sa mohla do New Yorku vrátiť.

Predpokladám, že si stážovala bez nároku na honorár. Niekto by to nazval novodobé otrokárstvo.

Myslím si, že stáže sú skvelé na získanie skúseností. Som s tým zmierená, že musím vziať aj neplatenú stáž. Ale máš pravdu, bolo by lepšie, ak by bola finančne ohodnotená. Na druhú stranu, moja kamarátka z Rakúskej misie bola na platenej stáži, no za ten mesiac si nezarobila ani toľko, aby pokryla svoje výdavky na ubytovanie v New Yorku, ktoré sú astronomické.

Pred dvoma mesiacmi vyšla správa o stážistovi v OSN, ktorý nedostával nič a prespával v stane v parku. To spôsobilo vlnu protestov a spisovania petícií za zavedenie platených stáží v OSN. Myslím si, že inštitúcia akou je OSN, si môže dovoliť vyplácať svojich stážistov. Možno práve preto, že stáže sú zväčša neplatené, prichádza OSN o študentov s veľkým potenciálom, ktorí si ich nemôžu dovoliť.

Ja som sa, našťastie, nemusela podobnými problémami zaoberať, keďže stáž bola plne hradená z prostriedkov SlovakAid. Navyše mi táto práca dala toľko neoceniteľných kontaktov do budúcnosti, ako zatiaľ žiadna iná.

Vedela by si si predstaviť, že by si v OSN pracovala aj po skončení štúdia?

Predstaviť si to viem, no nie je to také jednoduché (smiech). Ak chceš zastupovať svoj štát, musia ťa vybrať najprv na Ministerstve zahraničných vecí. Druhou možnosťou je pracovať priamo pre OSN, ale to je ešte náročnejšie, ako sa dostať do úradov EÚ. Určite to ale po skončení štúdia vyskúšam.
Aký si mala pocit z fungovania OSN?

Debaty o tom, že OSN nefunguje tak efektívne, ako by mala, sa ťahajú už veky. A je to pravda, často niekoľkohodinové debaty nepriniesli žiadny výsledok. Veľakrát sme sedeli štyri hodiny na zasadnutí len preto, lebo sa chcela vyjadriť každá krajina, no žiadna neprišla s novou myšlienkou. Niektoré procesy sú zdĺhavé a neefektívne, no úloha OSN, teda prevencia vypuknutia vojenských konfliktov, udržiavanie mieru a bezpečnosti, je neoceniteľná.

Máš nejaké rady pre budúcich stážistov?

Treba svoju prácu brať zodpovedne. Ak svoju robotu robíš dobre, budú ťa brať ako seriózneho kolegu. Treba spoznávať ľudí a rozprávať sa. A hlavne si to užiť!

Kam by si chcela ísť v rámci tvojho štúdia ďalej?

Práve vďaka stáži v OSN som sa rozhodla, že by som sa rada venovala diplomacii. Veľmi by ma to bavilo. Som si však vedomá, že dostať sa na Ministerstvo zahraničných vecí nie je jednoduché.

Najlepší zážitok z OSN bol?

Iba jeden môžem? Raz som sa zúčastnila rokovania na tému členstvo Kosova v UNESCO. Prítomní boli zástupcovia členských krajín Bezpečnostnej rady, premiér Srbska a Kosova. Títo dvaja sa veľmi pohádali… Kričali po sebe, aj keď veľmi formálne, každý vo svojom jazyku, a prekladatelia nestíhali. Po pol hodine sa vzájomne obviňovali už z takých vecí, ako je napríklad genocída.

Príjemnejšiu spomienku mám zo dňa, keď som prvýkrát videla Ban Ki-muna. Ban-Ki mal krátky príhovor na tému kultúra mieru. Jeho hosť, ktorým nebol nik iný ako Arun Manilal Gandhi (vnuk Mahatma Gandhiho, pozn. redakcie), rozprával o príhodách z detstva. Hneď po nich nasledoval koncert izrealsko-palestínskeho sláčikového dua. Ako hráčka na violončelo som bola v siedmom nebi. OSN nie je až taká formálna organizácia, ako si ľudia myslia.

A newyorský zážitok hodný spomínania? Mala si vôbec čas na mesto?

Ale áno, mala. Vytvorili sme si úžasnú slovensko-rakúsko-lichtenštajnskú partiu stážistov. Práve tá Rakúšanka bývala v byte, v ktorom zriadili nelegálne sedenie na streche (smiech). Prežili sme si tam krásne večery s výhľadom na nikdy nespiaci New York. Central park som mala hneď pri dome, Guggenheimovo múzeum je prekrásne, Highline, visutý park postavený na koľajniciach bývalého metra, je to najvýnimočnejšie miesto v New Yorku. A na zozname nesmie chýbať Smorgasburg, čo je brooklynská verzia bratislavského Dobrého trhu. V New Yorku je toho veľa, čo treba zažiť.

Študuješ v zahraničí, stážuješ v zahraničí. Chystáš sa vrátiť domov na Slovensko?

No, ak by som sa aj vybrala po ceste diplomacie, tiež by som netrávila veľa dní na Slovensku. V tomto momente ale ešte neviem. Odpoveď na túto otázku si nechávam zatiaľ otvorenú.