Aby ste vedeli o čom budeme teraz hovoriť, mali by ste si na pár sekúnd vypnúť zvuk a z toho o čom budeme hovoriť nebudete počuť vôbec nič. Presne taký je život nepočujúcich. V štúdiu je už muž, ktorý síce počuje, ale zároveň vie hovoriť aj s tými, ktorí ho nepočujú. Robo Šarina.očník posunkového jazyka, zároveň lektor. 

Musím sa hneď na začiatok opýtať, človek sa asi úplne zdravý nestane tlmočníkom. Prečo vy viete ten jazyk nepočujúcich?

Ja som sa narodil vlastne do rodiny nepočujúcich, mám nepočujúceho otca, starých rodičov som mal nepočujúcich, takže ja som sa ani ten jazyk nemusel učiť, na mňa sa už v detstve nejak nalepil. A keďže som bol lenivý a nič iné som sa učiť nechcel, tak som to už potom celý život využíval.

Čiže učili ste sa  zároveň aj normálnu slovenčinu a zároveň sa na vás lepili od otca tie nepočujúce?

Áno, u nás vlastne keď sa zíde rodina, tak sa automaticky posunkuje, lebo hoci mamka počuje, aby s otcom mohla komunikovať posunkovala, čiže celá rodina, keď sú dvaja, traja členovia, už sa posunkuje. Ja ako dieťa som behal pomedzi nich, bol som zvedavý, o čom sa rozprávajú, takže takto nejak som sa to naučil.

Mnohí laici majú predstavu, že nepočujúci dokážu odčítať z pier, že stačí, keď budeme rozprávať pomaly, zreteľne, špúliť pery, že to stačí.

Ono to je pomôckou určite, ale nestačí to. To obzeranie, človek dokáže obzerať možno 5 minút, 10 minút sústredene. Je to veľmi náročné na sústredenie, takže je to pomôcka. Určite je to lepšie. Ale nie je to plnohodnotná komunikácia.

Existuje veľa ľudí, existujú povedzme aj ľudia, ktorí to nemajú v rodine a  napriek tomu sa naučili tento jazyk, poznáte niekoho?

Poznám niektoré dievčatá, ktoré sa zaľúbili do nepočujúcich chlapcov a naučili sa posunkovať a potom poznám nejakých, teraz už prichádza generácia tlmočníkov, ktorí nie sú z rodiny nepočujúcich a rozhodli sa byť tlmočníkmi z nejakého iného dôvodu.

Veľmi zaujímavé je to, že neviem či si vedela, že neexistuje univerzálny jazyk.

To je myslím to, čo sme sa pýtali, keď sme nahrávali tento videoklip, že či týmto posunkom sa dorozumiete v akejkoľvek inej krajine.

Nie je to tak, každý štát má vlastný posunkový jazyk, ale je približne 30% posunkov, ktoré sú zhodné na celom svete. Sú to také jednoduché posunky, napríklad doľava, doprava, hore, spať, piť.

Vlastne mnohé sú aj čo deti na začiatku používajú, že také prirodzené.

Tých 30% posunkov, to by mali byť také posunky, ktorým by rozumel aj počujúci človek.

Veľmi zaujímavé je ešte, ste sa opravili, najprv ste povedali, že jazyky a potom že krajiny. Naozaj je pravda, že Američania, Angličania nepočujúci by mali problém spolu komunikovať?

Majú rozdielne, ten rozdiel v americkom posunkovom jazyku a britskom posunkovom jazyku je veľký, obrovský. Oveľa väčší ako je v hovorených jazykoch, čiže nesúvisí, nie je ten jazyk viazaný na hovorený jazyk.To je naozaj zaujímavé, lebo keď povieme iné jazyky, ale toto sú naozaj príbuzné.

Aj Nemci, Rakúšania napríklad?

Tá Európa má k sebe blízko, ale množstvo posunkov, 70% posunkov si už museli dohodnúť nejak po svojom a dohodli si to každý štát  nejak ináč.

Skúste mi povedať, slovenčina tá posunková je z toho pohľadu tých jazykov ťažký alebo ľahký jazyk?

Ja si myslím, že je ľahký jazyk. Určite mne sa aspoň zdá ľahší ako ázijské posunkové jazyky, ktoré sa mi zdajú veľmi zložité, ale zase to isté nám hovoria aj Ázijčania, že proste ten ich jazyk má logiku, že je super ľahký a ten náš sa im zdá ťažký.

Aby sa teda dohovoril, lebo určite existujú, teraz je nakoniec medzinárodný týždeň nepočujúcich, tak asi sú len medzinárodné akcie. Existujú tlmočníci, ktorí tlmočia z rôznych posunkových jazykov?

Áno, existujú a veľmi často sú to práve nepočujúci samotní, ktorí napríklad ovládajú americký posunkový jazyk a svoj napríklad nemecký posunkový jazyk a na týchto akciách tlmočia z jedného posunkového jazyka do druhého posunkového jazyka.

Ešte jedna veľmi zaujímavá vec, ja sa vrátim k tomu rozprávaniu pomalému, že Slovák alebo teda človek normálne pridáva gestá a že to robíme hlúposť, keď chceme niečo povedať nepočujúcemu a začneme aj gestikulovať.

Áno, lebo ich to ruší. Ako náhle on sa sústredí na ústa a chce odzerať a začneme mu gestikulovať, tak jemu sa dá akoby sme chceli niečo povedať, my samozrejme nič nehovoríme, takže je to také mätúce trošku.

A ešte jedna vec. Lebo debatovali sme aj tu v zákulisí. Ja som mal tak isto pocit, že keď chcem niečo povedať nepočujúcemu, tak mu to napíšem, ak nie je schopný to prečítať. Aj to je hlúposť? Aj to nesedí?

Je tam určité obmedzenie, na Slovensku majú nepočujúci problém s tým, aby zrozumiteľne čítali slovenský text, lebo slovenčina je jazyk, kde sa skloňuje a časuje a ten význam je v tých koncovkách. Keď máme napríklad jednoslovnú vetu varila, tak máme slovo variť, ale hovorí nám o tom, že to bola žena a minulý čas. A teraz je aj slovíčko variť, varíme, varievajú a rôzne tie koncovky sú k tomu kmeňu a ten nepočujúci, on ešte pozná slovo variť, ale už v tých koncovkách, keďže to nemá napočúvané prirodzene sa stráca. Čiže on rozumie jednotlivým slovám.

V úradnej komunikácii potom, ak dostávajú napríklad papiere z úradov, tak asi to nie je také ľahké.

Je problém s úradnou komunikáciou, s komunikáciou v bankách napríklad, je problém napríklad aj psychologické testy. Je množstvo testov, ktoré sú postavené v jazyku a keď ten človek neovláda ten jazyk, tak môže z toho testu vyjsť ako možno nie až práve taký výsledok dosiahnuť teda, akoby dosiahol, keby ten jazyk ovládal a keď tí psychológovia alebo tí ľudia, ktorí ten test dávajú nie sú oboznámení s tým, že nepočujúci majú tento problém, tak môžu mať veľmi zlé výsledky. Takže je to problém, o ktorom sa dosť málo vie a dosť málo hovorí.

Koľko percent populácie má tento sluchový problém?

Hovorí sa o dvoch až štyroch percentách, ale tam je veľmi veľká časť starecká nedoslýchavosť, čiže ľudia, ktorí vekom strácajú sluch a tí nepatria ako keby do toho nášho portfólia a ja som sa naučil takú definíciu, že z tisíc detí je jedno nepočujúce a 2 až 3 nedoslýchavé. Čiže z toho mi vychádza na Slovensku okolo 5-6-tisíc nepočujúcich takých posunkujúcich.

Vyslovene nepočujúcich, ktorí sú od začiatku. Ako napríklad počujúci rodičia, ak majú takéto bábätko, neurobia chybu alebo kedy by mali začať učiť ten posunkový jazyk. Sami sa to musia naučiť a potom rýchlo dieťa učiť.

Oni sa môžu učiť aj zároveň s tým dieťaťom a mali by začať hneď o narodenia alebo hneď ako zistia, že to dieťa má sluchové postihnutie, ale to je práve veľmi ťažké. Lebo 95% detí sa narodí do rodiny, kde s tým nemajú skúsenosť a začať s tým dieťaťom pracovať hneď v tom rannom veku je veľmi ťažké aj po psychickej stránke tých rodičov, lebo nie každý sa s tým vie hneď vyrovnať.

Počujúci rodičia od koho sa naučia tú reč?

Je taká možnosť v Nadácii Pontis napríklad, kde môžu sa zapojiť do projektu a ináč je to veľmi veľmi ťažké a je tam ešte jeden veľký problém. To je ten, že mnoho odborníkov lekárov, hlavne aj v súčasnej dobe neodporúča posunkový jazyk, lebo majú takú teóriu, že kazí hovorenú reč. My už v dnešnej dobe vieme, že to je hlúposť, ale ešte mnohí tí lekári sa to nedozvedeli. Takže.