Vierka, o čom je program Mobilný pedagóg a ako ho vnímaš?

Program Mobilný pedagóg, ktorý sa venuje včasnej starostlivosti o deti so sluchovým postihnutím, doteraz na Slovensku chýbal. Takáto terénna práca funguje bežne v zahraničí ako služba pre rodiny, ktoré majú dieťa so sluchovým postihnutým. Keď som zachytila výzvu v médiách, že sa rozbieha program mobilný pedagóg, prihlásila som sa. Súčasne sa so projektu prihlásil aj môj sluchovo postihnutý synovec. Mám vyštudovanú špeciálnu pedagogiku – surdopédiu (pedagogiku sluchovo postihnutých) a pracujem na bežnej základnej škole ako školský špeciálny pedagóg. Program Mobilný pedagóg je výborný projekt. Vďaka Nadácii Pontis a Slovak Telekom po dvoch rokoch úspešne pokračuje a som rada, že sa uskutoční jeho tretí ročník. Raná starostlivosť o deti, ktoré trpia sluchovým postihnutím, je veľmi dôležitá. Som veľmi rada, že som sa do programu zapojila ako mobilná pedagogička a mohla navštevovať rodiny s deťmi priamo doma. Je to pre mňa veľká skúsenosť.

V rámci programu pôsobíš už druhý rok. Postrehla si nejaké zmeny od jeho začiatkov?

Začiatky práce v rodinách boli priekopnícke. Nielen pre nás ako mobilné pedagogičky, ale aj pre samotné rodiny, ktoré skúsenosť s terénnou prácou vôbec nemali. V druhom ročníku som očakávala, že budem skúsenejšia. Naozaj, bola som istejšia a pripravenejšia. V rodinách sa mi s deťmi a rodičmi veľmi dobre spolupracovalo. Na stretnutia som sa tešila a tešili sa aj deti. Často ma už vyzerali z okna a bežali mi oproti. Využívala som osvedčené hry, pomôcky, skúšala ďalšie hry a aktivity. Postupne som si zakúpila alebo zhotovila pomerne slušnú databázu hier a pomôcok, ktoré som mohla zapožičať aj rodinám. Mnohí rodičia ich uvítali. Niektorí ich dokonca sami začali vyrábať a nakupovať. Očakávania, s ktorými som do rodín išla, sa naplnili. Videla som pokroky od stretnutia k stretnutiu. Najbadateľnejšie boli u detí, ktoré mali sluchové postihnutie. Začali veľmi skoro posunkovať, džavotať (mamam, baba), zlepšila sa ich sústredenosť na prácu. Pomerne rýchlo sa im rozširovala slovná zásoba. U detí, ktoré mali kombinované postihnutie (teda okrem sluchového aj iné – mentálne, prípadne telesné) boli pokroky menej výrazné. Po skúsenostiach z 1. ročníka programu už boli reálnejšie aj moje očakávania. Nebola som sklamaná, že veci nejdú vždy tak, ako si želám.

Ako ťa vnímajú rodičia, keď k ním prvýkrát prídeš domov? Predsa len, si pre nich nový človek, nepoznajú ťa, nevedia čo môžu očakávať…

Príjemne ma prekvapila otvorenosť rodičov, s akou ma prijali. Hodiny času sme strávili spoločnými rozhovormi. Matky sa mi vo veľkej miere zdôverovali. Myslím si, že veľkým prínosom pre rodiny bola osveta, ktorú som im priniesla. Niektorým rodinám chýbali základné vedomosti o sluchu, načúvacích aparátoch, o komunikácii a práci s nepočujúcim dieťaťom alebo o možnostiach, ako ich dieťaťu pomôcť. Mnohí boli vďační a otvorení každej rade a pomoci. Je pravdou, že mnohí rodičia si ľahko nájdu informácie aj na internete, ale z množstva si často nevedia vybrať a cítia sa neistí. Čo sa týka samotnej reedukácie dieťaťa, pozostáva zo sluchového tréningu, budovania ústnej alebo posunkovej komunikácie, tréningu odzerania, budovania slovnej zásoby. Rodiny sa deťom venovali podľa svojich možností. Snažili sa nájsť si na dieťa pravidelný čas a byť vo vzťahu k dieťaťu zodpovední. To mi robilo najväčšiu radosť, keď s dieťaťom pravidelne pracovali.

Aká bola spolupráca s rodinami, s ktorými si pracovala?

Rodiny boli aktívne a otvorené pre spoluprácu. Všetky rodiny, do ktorých som chodila, časom nadviazali spoluprácu aj s niektorým poradenským zariadením v ich okolí (Súkromné centrum špeciálno-pedagogického poradenstva, Špeciálna materská škola, Effeta). Začali navštevovať častejšie materské centrá a podstúpili s dieťaťom ďalšie vyšetrenia s cieľom spresnenia diagnostiky (potvrdenie alebo vyvrátenie autizmu, genetické a metabolické vyšetrenia, pedopsychiatrické vyšetrenia a podobne). Rodiny začali pristupovať k starostlivosti o svoje dieťa aktívne. Myslím si, že naštartovanie rodičov bolo to najdôležitejšie. Učili sa tiež posunky, študovali odbornú literatúru, začali sa stretávať s inými rodinami v okolí alebo sa prihlásili do spoločnej Facebookovej skupiny, aby zdieľali svoje skúsenosti. So všetkými rodinami som bola aj v pravidelnom e-mailovom a telefonickom kontakte. Mnohí uvítali aj túto formu komunikácie – posielala som im cvičenia, keď im dochádzala motivácia, radila, odpovedala na množstvo otázok, posielala linky na zaujímavé cvičenia a články. V jednej z rodín (dieťa s kombinovaným postihnutím) sa mi dokonca podarilo dvakrát osobne stretnúť s fyzioterapeutkou, ktorú dieťa pravidelne navštevuje. Spoločne sme konzultovali jednotnú intervenciu dieťaťa. Bolo to veľmi prínosné stretnutie pre obe strany. Najväčšiu radosť mi robili samozrejme akékoľvek pokroky u detí.

Čo je pre teba na tomto programe najprínosnejšie?

Najpozitívnejším prvkom je určite osobný kontakt s dieťaťom a rodičmi v domácom prostredí. V takomto prostredí sú rodič aj dieťa oveľa uvoľnenejší. Ďalej skúsenosť práce s rodinou a práca s vekovo rôznymi deťmi (15 mesiacov, 17 mesiacov, 19 mesiacov, 4 roky, 5 rokov). Pomerne dlhá, ale potrebná je príprava pred výjazdom do konkrétnej rodiny. Zvyčajne si vopred naplánujem a premyslím motiváciu, pomôcky, aktivity a ich variácie a tiež spôsob, ako čo najlepšie zapojiť rodičov poprípade mladších súrodencov do práce. Môj kufor je vždy plný nápadov a pomôcok. Občas som sama siahla po odbornej literatúre alebo nejakej knihe nápadov, najmä ak išlo o dieťa s kombinovaným postihnutím. Viem, že nie som odborníkom na všetko a chcem, aby ma aj rodičia tak vnímali. Mojou snahou je, aby moja pomoc bola v čo najväčšej miere komplexná. Osobne ako veľmi prínosné hodnotím aj stretnutia mobilných pedagogičiek, ktoré sa konajú 2 až 3-krát do roka spolu s koordinátorom a garantkami projektu. Ich súčasťou sú odborné prednášky a výmeny skúseností. Veľmi pozitívne hodnotím tiež víkendové stretnutie rodín zapojených do projektu, ktoré sa uskutočnilo v Tatrách a vznik rodičovskej skupinky na Facebooku. Pravidelne ju navštevujem a vždy tam načerpám množstvo energie, podnetov, inšpirácií, ale aj nadšenie pre prácu, ktorá ma čaká. Práca v teréne ma posúva ďalej nielen odborne, ale aj ľudsky.

Pamätáš si ešte na prvé stretnutie s rodinou? Aké to bolo?

Na to sa nedá zabudnúť. Všetky rodiny boli otvorené, milé, zväčša plné očakávaní, ale aj napätia, ako budú konzultácie v ich rodine vyzerať. Mnohí rodičia mali negatívne skúsenosti s lekármi. Po skúsenostiach z 1. ročníka programu Mobilný pedagóg som bola pripravenejšia a cítila som sa v téme ešte viac doma. Na prvé stretnutia prichádzali často obaja rodičia, dokonca aj súrodenci, starí rodičia či tety. Prekvapilo ma, že niektorí rodičia boli na začiatku v úlohe pozorovateľov a až postupne sa mi podarilo zapojiť ich do aktivít s dieťaťom. Niektorí rodičia si robili poznámky, ale aj videonahrávky, aby videli, čo s dieťaťom robím. Príjemne ma prekvapil ich prístup a veľká snaha svojmu dieťaťu pomôcť. Zaskočilo ma, že jedna z rodín mala skôr nedôverčivý postoj k mojej práci. Aj s tým som sa musela postupne popasovať.

Mobilné pedagogičky navštevujú rodiny s deťmi 10 mesiacov. Je to dostatočne dlhá doba na to, aby sa dieťa niečo naučilo?

Desaťmesačný program je obdobie, za ktoré sa dá s dieťaťom urobiť veľký kus práce. A nielen s dieťaťom, ale aj s rodičom. Avšak na to, aby boli viditeľné a hmatateľné výsledky, je potrebný oveľa dlhší čas. Aby bol prínos mojej práce v rodine istým spôsobom merateľný, na prvej návšteve si dieťa zvyčajne otestujem jednou z dostupných vývinových škál (AEPS) a rovnako aj po 10 mesiacoch. Z výsledkov je zjavné, v ktorých oblastiach dieťa urobilo najväčší posun, poprípade, na čo sa máme v individuálnom pláne zamerať.

Ako často si navštevovala jednu rodinu a koľko času si v nej strávila?

Každú rodinu som navštívila priemerne dvakrát do mesiaca. Dve rodiny, ktoré boli vzdialené 80 kilometrov od môjho bydliska, v okolí Prievidze, som navštevovala len raz mesačne. V každej rodine som pritom strávila 1,5 až 2 hodiny

Viera Krištofíková pôsobí ako mobilná pedagogička v Žilinskom kraji. Býva vo Vrútkach. V súčasnosti navštevuje 5 rodín so sluchovo postihnutým dieťaťom. V prípade otázok ju môžete kontaktovať prostredníctvom Nadácie Pontis.

Do 3. ročníka programu Mobilný pedagóg sa rodiny budú môcť prihlásiť v októbri. Pre bližšie informácie sledujte stránku Nadačného fondu Slovak Telekom pri Nadácii Pontis. Naše aktuality zverejňujeme aj na Facebooku Nadácie Pontis.