Už rok pracujeme z domu. Ako to zvládame?

Spýtali sme sa niektorých našich kolegov a kolegýň, ako sa zmenili ich pracovné návyky, čo bolo pre nich najväčšou výzvou pandémie, aj ako si udržiavajú svoje duševné zdravie. Nahliadnuť do svojho súkromia i prežívania nám umožnili:

• Martina Kolesárová a Michal Kišša, výkonní riaditelia Nadácie Pontis
• Ivana Vagaská, senior programová manažérka pre CSR a výkonná riaditeľka BLF
• Ivana Kompasová, senior programová manažérka pre strategickú filantropiu
• Zuzana Schaleková, senior PR manažérka
• Fero Paulíny, programový manažér pre strategickú filantropiu

V článku sme ich mená ďalej uvádzali familiárnejšie – tak, ako sme zvyknutí v rámci našej kolegiálnej komunikácie. ?

O pár dní to bude rok, čo fungujeme formou home officu. Ako sa zmenili tvoje pracovné návyky?

Zuzka:
„Dlhodobá práca z domu mi priniesla príležitosť na nastavenie si pravidelného režimu dňa tak, aby som mala viac času na svoje koníčky. Začala som skôr vstávať, a tým aj skôr pracovať – som totiž ranné vtáča, takže najproduktívnejšia som doobeda. Po práci si zvyknem ísť zabehať, večer si čítam alebo volávam s kamarátmi. Mám pocit, že život sa trochu upokojil a ustálil, čo mi aj celkom vyhovuje. Len mi chýbajú kolegyne a kolegovia a všetko to príjemné okolo fungovania v kancelárii.“

Mišo:
„Moje pracovné návyky sa, paradoxne, veľmi nezmenili. Už predtým som mal svoj pracovný čas nastavený flexibilne – ak bolo potrebné, pracoval som večer, ráno a cez obed si zobral trochu voľna, pracoval som aj z domu, prípadne v nejakej forme kombinácie. Samozrejme, počas prvej vlny to bolo náročné, najmä keď boli zatvorené aj škôlky – skĺbiť prácu so starostlivosťou o malé dieťa nie je vždy jednoduché.“

Ivka K.:
„Musím povedať, že občas si ani neuvedomím, že je to už rok. Zmenil sa mi najmä časový harmonogram a rozvrhnutie práce. Fyzicky som do práce chodila skoro ráno, často som bola prvá v office. Teraz vstávam neskôr, pretože celý deň mám akosi natiahnutý. Pracujem dlhšie, ale je to spôsobené aj tým, že mám doma predškoláčku, a tak je deň predelený akoby na dve časti. Otvorene priznávam, že druhú vlnu zvládam horšie, mám dni, kedy sa cítim viac unavená, aj keď sa našťastie viem znovu nakopnúť.“

Ivka V.:
„Na home office som bola zvyknutá aj pred pandémiou. Veľmi mi vyhovoval, lebo vďaka nemu som vždy stihla viac, mohla sa nerušene sústrediť a nemala problém s logistikou ohľadne detí a škôlky. Home office s deťmi (6-ročné dvojičky) je však úplne iná vec. To už je priam športová disciplína, všetko je náročnejšie. Musím stihnúť to, čo predtým, aj za cenu prerušovaného sústredenia a rozlietanej mysle, ktorá skáče medzi pracovnými úlohami, tým, že treba niečo uvariť/objednať na obed a tým, že deti rozliali vodové farby v obývačke… Pravda je však taká, že počas prvej vlny pandémie na jar minulého roka sme mali v rodine oveľa väčší chaos, teraz sme už dosiahli značne pokročilú úroveň v tom, ako si s mužom vieme podeliť čas na prácu a deti, prestriedať sa a stihnúť čo treba.“

Fero:
„Asi som čudný, ale homeoffice som nikdy nepovažoval za pracovný benefit. Napriek tomu, že ak treba zabrať, baví ma pracovať aj večer alebo cez víkend, nerád si beriem prácu domov. Lebo doma je doma a v práci je v práci. Musel som sa teda naučiť robiť „z obývačky“, kde nástrahy prokrastinácie číhajú na každom rohu. Veď v office zrazu nezačnete vysávať, ani vám nezvoní kuriér a nepípa práčka. Jednoducho, bol som vždy efektívnejší, keď okolo mňa vládol čulý kreatívny ruch.“

Na home office sme prešli 10. marca 2020, len pár dní po potvrdení prvého prípadu koronavírusu na Slovensku.

Čo bolo/je pre teba najväčšou výzvou tejto pandémie?

Maťka:
„V pracovnej aj v osobnej oblasti je pre mňa najväčšou výzvou izolácia, prenos osobnej komunikácie do digitálneho sveta. V niečom to mnohé veci zefektívnilo, ale zároveň veľmi sploštilo. Zopár minútové telefonáty s rodičmi nemôžu nahradiť osobný kontakt. A hoci sú na tom moji rodičia zdravotne stále dobre, veľmi myslím na to, že mnohí ľudia prichádzajú možno o posledné chvíle so svojimi blízkymi. Zároveň intenzívne vnímam dopad izolácie na deti a študentov, pretože sama mám deti. V niečom som vlastne musela vypnúť empatiu, lebo neschopnosť s touto situáciou niečo urobiť by na mňa veľmi doľahla.“

Zuzka:
„Najväčšia výzva je ustrážiť si dostatok pohybu – ak to zanedbám, hneď to cítim na fyzickej, ale aj psychickej kondícii. Bez pohybu ma bolieva celé telo a skôr upadám do negatívnych nálad. Pritom je pre mňa často mimoriadne ťažké po vyčerpávajúcej práci sa niekam ešte vybrať. Predtým som pohyb mala aspoň taký, že som chodila na električku, prípadne som prešla časť cesty z práce pešo. Teraz sa to úplne minimalizovalo. Čiže veľakrát musím doslova nevnímať vlastnú lenivosť a pohodlie a bez rozmýšľania vybehnúť z domu.“

Ivka V.:
„Najväčšou výzvou tejto situácie je pre mňa okrem dlhodobých pocitov úzkosti a strachu o blízkych nedostatok času a miesta pre seba. Zároveň však cítim výhodu v tom, že vďaka množstvu vecí, ktoré treba denne riešiť, nemám priestor na poddávanie sa depresívnym myšlienkam.“

Ivka K.:
„V pracovnej oblasti to, ako si čo najlepšie manažovať kalendár, napríklad kedy je už potrebné povedať nie na ďalší meeting. V aktuálnom nastavení sa mi ťažšie ponára do vecí, rozmýšľa o oblastiach, ktorým sa venujem, občas sa viem ťažšie sústrediť. V osobnej rovine sú tie výzvy prítomné naďalej – ako selektovať nutnú dávku informácií – čo ešte potrebujem vedieť a bez čoho sa zaobídem. Zároveň, ako si vyhradiť čas, ale aj priestor pre seba, vedome si dávkovať to, čo mi v tomto obmedzenom režime pomáha. Výzva je práve skĺbenie roly mamy a pracujúcej ženy.“

Ako zvládaš skĺbiť rodinné a pracovné povinnosti?

Maťka:
„Ťažko, ale obaja s manželom sa snažíme. V prvej vlne sme hrali veľa spoločenských hier s deťmi a to málo voľného času s nimi sme sa snažili tráviť spolu v kreatívnej, sústredenej činnosti. Cez víkendy sa snažím nepracovať vôbec a veľa chodievame do prírody.“

Ivka K.:
„V skratke: ako na hojdačke :). Sme obaja pracujúci rodičia na home office s predškoláčkou. Veľmi nám pomohlo, že sme si nakreslili náš domáci režim dňa, kde mal každý kolónku so svojimi aktivitami a úlohami. Máme ale dni, kedy je to naozaj freestyle – rodičia na meetingoch každý v jednej izbe a dcéra samostatná jednotka, ktorá sa musí zabaviť sama. Keď začnem mať výčitky, že sa jej dostatočne nevenujem, vždy ma upokoja rozhovory s inými pracujúcimi mamami. No a samostatná kapitola je varenie. Nikdy som si nemyslela, že toto bude veľká téma – veľa mám začína to varenie jednoducho neznášať a stabilnou súčasťou konverzácií sa stáva otázka: Čo budeš dnes variť? :)“

Ivka V.:
„Museli sme si jasne pomenovať, že toto je fakt ťažká situácia a nemá zmysel sa tváriť, že to super zvládame. Inšpirovala som sa radami psychológov, že je dobré určiť si zopár vecí, ktoré sú v daný deň „must“ a ostatné sú potom len „nice to have“. U nás sa nekváskuje, neotužuje ani nerobíme tvorivé dielničky pre deti. Každý deň doobeda manžel hodinu sedí s deťmi nad úlohami pre predškolákov –preto, aby úplne nestratili režim, ktorý mali vďaka škôlke. „Must“ je aj to, aby mali každý deň ovocie, teplý obed a aktívny pobyt vonku. Zvyšok času si však musia vymyslieť zábavu a hry sami. To im ide dobre, horšie však potom vyzerá náš byt…“

Občas je zdravé byť aj smutný a hnevať sa, že veci nejdú tak, ako by sme chceli.

Ako si udržiavaš duševné zdravie? Čo ti pomáha „vydržať“?

Mišo:
„Pomohlo mi zlepšenie jedálnička, cvičenie a relax – či už pri filme, seriáli alebo knihe, a menej Facebooku a správ.“

Zuzka:
„Mne osobne veľmi funguje racionalizácia toho, čo sa mi deje vnútri – keď si pomenujem, čoho sa bojím, alebo čo je pre mňa ťažké a zistím, že všetko sú to riešiteľné veci. Tiež sa snažím vnútorne si veci gamifikovať – znamená to, že aj z nepríjemnej situácie sa snažím urobiť si akúsi hru, čo ma motivuje skôr ju prekonať. Spočiatku mi napríklad nebolo príjmné mať priveľa ticha, ale práve preto som sa rozhodla nejak ho neprehlušovať hudbou alebo filmami a naučiť sa s ním fungovať. Keď som sa s ním skamarátila, ukázalo sa ako výborná vec pre nové nápady. A nezanedbateľne dôležitou súčasťou môjho duševného pokoja je obmedzenie sociálnych sietí, ako aj čítania médií na najnevyhnutnejšie a vecné články.“

Ivka K.:
„Začali sme sa viac venovať turistike. Každý víkend ideme na túru, výlet do prírody. Viac sa snažím čítať, aj sa mi to darí. A urobila som si radosť tým, že som si pozrela zopár online predstavení Činohry SND. Pomáha mi aj komunita na našej ulici či telefonáty s kamarátmi a kamarátkami.“

Fero:
„Pomáha mi najmä lezenie, prípadne aspoň pobyt v extraviláne. A knižky, v ktorých sa dá na chvíľu stratiť. Okrem zábavy a intelektuálneho potešenia sú účinnou pripomienkou, že sú v živote aj oveľa horšie veci ako sedieť doma. Napriek všetkému to aj na mňa – prísneho introverta – občas doľahne. Myslím si, že je to v poriadku. Občas je zdravé byť aj smutný a hnevať sa, že veci nejdú tak, ako by sme chceli.“

Ivka V.:
„Pandémia ma naučila dve veci, ktoré mi pomáhajú udržať si duševné zdravie. Tá prvá je samochvála. Každý deň sa pomyselne potľapkám po pleci a venujem si obdivný komentár za to, ako som zase raz zvládla tento beh cez prekážky. Znie to smiešne, ale funguje to výborne. Tá druhá je vychytávanie momentov, kedy zastavím myseľ – vnímam padajúci sneh za oknom, klavírne sólo na Rádiu Devín,  smiech detí, keď majú plné ústa špagiet. Áno, riadne klišé, ale tiež to funguje výborne. A má to aj pridanú hodnotu. Práve v týchto momentoch si dokážem naplno uvedomiť vďačnosť za všetok ten hluk a chaos, ktorými som každodenne obklopená. Pretože práve ten hluk a chaos sú dôkazom, že tu stále som a moji milovaní tiež. A teda (zatiaľ) je všetko v poriadku.“

Nech už tieto chvíle zvládate lepšie alebo horšie, vedzte, že v tom nie ste sami.
Radujme sa z maličkostí – a ešte chvíľu vydržme. Veríme, že návrat do normálu je blízko.